Na bežkách

Celý deň v škole som sa tešil, nech už je konečne koniec školy, aby som mohol ísť na bežky. Konečne nastal očakávaný okamih a kamarát mi zavolal, že je už doma. Zavolal som ho, aby prišiel ku mne. Obul som sa do bežeckých topánok a vydali sme sa oproti veľkému zážitku. Kráčali sme s bežkami pod pazuchami a všetci ľudia sa na nás tak divne pozerali(asi ešte v živote nevideli bežky :D). Prišli sme na okraj poľa a obuli sme sa do bežiek. Cez to pole viedla poľná cesta, ktorá bola zasnežená. Videli sme pred sebou krásnu scenériu. V diaľke hmla, už sa zvečerievalo, vidno bolo tak do päťdesiat metrov. Ale ešte slniečko úplne nezapadlo - ako tak sme pred seba videli. Tak sme pokračovali až k lesu. Ale v lese bola strašná tma a tak sme sa tam neodvážili – nie nadarmo existuje porekadlo: "Kto sa bojí, nech nejde do lesa." Tak sme zišli z cesty a chceli sme si spraviť takú obchádzku po poli. Bol to môj nápad, ktorý sa nám stal nakoniec osudným. Bolo ešte svetlo, tak sme pokračovali ďalej do poľa. Keď už sme boli dosť ďaleko, tak som navrhol, aby sme sa už začali vracať k ceste. Ale zrazu padla tma a videl som pred seba asi dva metre. Iba mesiac nám svietil. Trochu sme spanikárili. Úplne sme sa otočili a chceli sme sa vrátiť čo najskôr domov, lebo sme boli už dosť dlho a rodičia sa o nás mohli báť. Postupovali sme ďalej. Prešli sme asi tri vedenia vysokého napätia, ale mali sme prejsť iba jedno. To mi bolo veľmi čudné. Zrazu sme videli v diaľke svetlo. Záchrana! Tak sme sa poponáhľali, aby sme nemeškali domov. V ceste nám stáli kríky a za nimi taká škôlka na stromčeky. Tieto prekážky mi tiež boli veľmi čudné, lebo túto oblasť poznám a nič podobného tu byť nemalo. Opýtal som sa kamaráta: "Obídeme ten les, alebo sa vyzujeme a pôjdeme pešky?" Rozhodli sme sa pre čo najrýchlejšie riešenie. Išli sme peši. Tie svetlá sme už videli bližšie. Vyzerali presne ako svetlá panelákov v noci. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme zistili, že sú to pouličné lampy. Ale bolo nám to už jedno, hlavne že sme v civilizácii. Keď sme prišli až k tým svetlám, tak sme zistili, že je to cintorín. Les bol dosť hustý, a tak sme museli preliezť plot, aby sme sa doňho dostali. Potom som rozmýšľal, že kde asi sme. V diaľke som uvidel krematórium. Zhrozil som sa, lebo som vedel, ako ďaleko od domu sme. Počuli sme, ako autá chodia po ceste. Vydali sme sa na cestu. Museli sme prejsť cez jednu dieru v plote a preliezť ďalší plot, aby sme sa dostali na cestu. Bola tam aj zastávka, ale posledný autobus sme zmeškali asi o pätnásť minúť. Tak sme išli peši. Lepšie povedané sme bežali. Bolo už dosť neskoro. Asi po štvrť hodine behu sme dobehli do mesta, ale skoro na opačnej časti, ako sme bývali. Ďalšiu štvrť hodinu trvalo, kým sme došli domov. Boli sme dobre premrznutí. Doma som radšej nič nepovedal, lebo by ma už viackrát nepustili. Dal som si dobrý teplý čaj. Sprchu. A išiel som spať, aby som na ďalší deň bol fit, lebo som chcel ísť na hokej. Kamaráť dostal horúčku, ale dostal sa z toho veľmi rýchlo. Toto bol super spôsob, ako si zdokonaliť kondičku. O tejto akcii budem rozprávať svojim deťom, do konca života na toto nezabudnem. Už sa teším, keď budeme s kamošom ako dôchodcovia na toto malé dobrodružstvo spomínať.