Na tretí deň po prílete na slnečnú Floridu, som v podvečer vysedávala u suseda Jerryho v garáži. Bedna pustená, bežal akýsi stupídny nekonečný seriál. Ako inak. Popíjali sme Coca colu light. Ako inak. Ešte maslový popcorn z mikrovlnky alebo rýchlo ugrilovaný hamburger a hotová americká idylka.
Začal mu vrešťať mobil. Po zmätku spôsobenom prevracaním garáže hore nohami, pretože telefón sa zákerne zašil na to najnepravdepodobnejšie miesto a neochvejne pokračoval v uši píliacom drrrrrrrn! , Jerry víťazoslávne vylovil miniatúrne véčko spod popolníka a vzápätí takmer ohluchol. Ktosi na druhom konci linky, kto mlel hrozne rýchlo, mu zahučal do ucha, že na vedľajšej ulici sa niečo stalo.
Jerry zložil, bez nejakého obšírnejšieho vysvetlenia ma zdrapil za ruku a vliekol cez zadné záhrady na vedľajšiu ulicu.
Dom sme nechali vysvietený, rozškľabené vchodové dvere, bežiaca telka. V tej časti Ameriky, ktorú som mala šancu vidieť a zažiť, úplne normálny jav. Nejaké zamykanie alebo vypínanie elektrických spotrebičov a svetiel pri odchode z domu nikoho netankuje. Takisto si príliš nepotrpia na oplotenie pozemkov. Susedom sme sa mohli presúšať po záhradách bez najmenších ťažkostí.
Ocitli sme sa na ulici susediacej s Dottie Ave. Mimochodom, Dottie Ave je ulica, respektíve ulička, kde býva môj strýko a sused Jerry. Je na nej dokopy zo desať domov a všetci sa navzájom poznajú, organizujú „čajové dychánky“ ( najčastejšie u Jerryho v garáži) a pokrikujú na seba každé ráno HELLO.
Stojím ako primrazená, civím na ten výjav a pripadám si ako komparzistka v nejakom movie. Pred prízemným domom na rohu ulice blokujú prejazd štyri policajné autá. Červené majáky na strechách sa krútia a bzučia. Na trávniku skupina ľudí vytvorila kruh. Všade samé policajné uniformy. V strede kruhu stojí mladá ženština a horlivo čosi vysvetľuje uniformovaným horám svalov.
Čo vám poviem, pripomínalo to scénu z tínedžerského hororu. Čakám potoky krvi. Čakám brutalitu. Vyvraždená celá rodina, vrátane kocúra so zvončekom na obojku a trojročného kanárika. Vzorný synátor zabalil mladšiu sestričku do igelitu a vyhodil ju z okna na prízemí. Násilné vlámanie a odcudzenie majetku v hodnote milión USD. Čakám hocičo na tento spôsob. ( Asi mi ten americký filmový import už lezie na mozog ).
Jerry odhodlane mieri k černošskému policajtovi. Chce obhliadnuť situáciu, zistiť rozsah škôd a ako správny občan ponúknuť v prípade potreby pomocné rameno. Policajtova odpoveď na otázku, čo je vo veci, ma obrala o všetok kyslík.
Žiadne „krvavé lázne“ sa nekonajú. Ani vlámačka, ani rituálna obeta domácich zvieratiek. Majiteľka domu ( vyššie spomenutá ženština v strede kruhu) sa vrátila z práce domov a uskutočnila pre ňu zrejme nevysvetliteľný a znepokojivý objav: nefunguje jej v dome elektrina. Dlho si však nelámala hlavu čo s tým, a vytočila 911.
Neskutočné! Zabúdam zatvoriť ústa spotvorené do užasnutej grimasy. Neviem či sa mám začať smiať, alebo čo. Pre takú somarinu sa prirútili štyri policajné vozidlá a so smrteľne vážnym výrazom v tvári vypočúvajú volajúcu, akoby sa prihodila katastrofa globálneho významu ?! Pre obyčajný výpadok elektriny?!!!
Jerry sebaisto vyhlásil, že TU je to celkom normálne. Máš nejaký problém? Vyťukáš 911. Okamžite sa dovalia policajné vozy aj hasiči. A nezáleží pritom, či ide o ozbrojenú lúpež alebo hlúpy výpadok elektriny. Zavoláš, lebo čosi nie je v poriadku a oni prídu riešiť.
Ešte mám matne v pamäti prípad zo Slovenska, kedy volalo na núdzové číslo dieťa, ktorého otca prikvačila mŕtvica, infarkt, či čosi také, a dispečerka to pustila jedným uchom dnu a druhým von, lebo si myslela, že ide o vtip. Sama si (prezieravo) vydedukovala, že si len nejaké unudené decká z nej strieľajú. Otca nezachránili. Lebo to pani brala na ľahkú váhu a ignorovala naliehavú prosbu o pomoc.
Rozpovedala som túto príhodu Jerrymu a on mi na to zápalisto tvrdil, že ľudia z americkej 911 by prišli, aj keby vysvitlo, že šlo len o vtip. Na potvrdenie svojich slov pridal historku ,čo sa mu prihodila pred pár rokmi, keď mal ešte za susedku starú, vyše osemdesiat ročnú pani so špeciálnou záľubou sledovať cez záclonu každý jeho pohyb ( a najmä keď sa pohyboval sporo ošatený).
Jedného dňa si tak sedí bezstarostne v predzáhradke. Slniečko pekne pripeká, na príjazdovej ceste sa bláznia veveričky, what a beautiful day! V prenosnom „ohnisku“ (kovová opacha) pukoce maličký ohníček. Slniečko, ohník, pekne vychladené pivko, soft muzička...no hotový raj! Odrazu stuhne od úľaku celá ulica. Od prenikavého piskotu sirén Jerrymu zaľahne v ušiach. Do úzkej Dottie Ave nabehnú tri policajné a dve hasičské autá a ubrzdia to rovno pred nič netušiacim Jerrym. Drsní muži zákona povyskakujú z áut a štrádujú si to cez trávnik rovno k nemu.
„Kde tu horí? Kde je ten požiar?“ pýta sa prísne strážnik. Hasiči stepujú netrpezlivo za ním, pripravení obetovať životy. Jerry pokrčí nevinne plecami a ukáže rukou na dohasínajúci plamienok. Z krátkej výmeny informácii vyplynulo, že ktosi zavolal 911 a ohlásil, že u Jerryho vypukol obrovský požiar a plamene už oblizujú strechu.
Keď Jerry vyzvedal, ktorý dobrák sa na to podujal, strážnik len mykol hlavou smerom k domu, kde sa stará pani skrývala za záclonou a vypliešťala oči na výjav pred sebou.
Možno to preháňajú (ako napokon takmer všetko). Som však toho názoru, že radšej nech je to prehnané a policajti zabíjajú čas nahadzovaním vypadnutého prúdu, akoby sa mali opakovať nešťastia spôsobené podceňovaním, ignoráciou a ľahostajnosťou ťažkostí druhých ľudí.
