Počuješ ako seje vietor
odkazy zabudnutej lásky ?
Počuješ ako šumia konáre
pieseň prvého jesenného dažďa ?
Počuješ ako vonia tráva
sladkým objatím mladých tiel ?
Počuješ ako chutí káva
nad prameňmi odhrunutých vlasov ?
Počuješ ako moje ústa nemo kričia
v prívale tichách slz ?
Počuješ tmu bez snov
vkrádajúcu sa do osamelej izby ?
Počuješ ako kvapky dažďa rosia
naše staré omyly ?
Blues osamelých príchodov a odchodov.
Už ma nik nečaká na tej ošarpanej lavičke.
Večer čo večer na mňa hľadí
už na nej nestretávam Malého princa.
Odišiel na inú planétu
v očiach mu pohasol svit letných hviezd
uschla neha, zmrzla láska.
Už nehľadí na mňa princ
lež nešikovná maska.
Počuješ ako moja náruč volá ?
Ako rátam dni bez teba ?
Počuješ moje smutné slová ?
Nechcem odísť.
Nechcem sa vytratiť po špičkách.
Odpusť mi prosím,
že bez teba nenachádzam zmysel
nenájdem inú planétu.
Nechcem sa dať skrotiť
len ty máš kľúčik od môjho sveta.
Stále slepo snívam,
zaborená do vankúša túžby a motlidieb.
Neber mi nádej, venuj mi ten pocit
že ma snáď nájde tvoja posledná veta
a ja budem počuť
ako mrtvy dýcha,
ako ožijem a znovu nájdem cestu,
ako sa znovu vnorím
do záplavy rozkvitnutej lúky.
Nechod...
Ešte neskončilo posledné dejstvo
ešte máš aspoň jeden výstup.
Nenechávaj ma tu samu.
