Na pleciach nesie obrovské bremä,
smutný údel čaká ho - ľudské plemä.
Oázy niet, len fatamorgána,
mrazivé noci, horúce rána.
Prechádza púšťou, hľadá vodu,
ku slnku kráča - po slobodu.
II.
Perlí sa pot na čele žobráka,
nikomu nechýba, nik ho nečaká.
Prehral všetko už,
v stávke s osudom,
ostal sám tento muž -
- každý naň zabudol.
Má iba seba, tých pár handier,
zo všetkých pokladov ostala mu nádej.
No nádej v srdci nikdy neumiera,
pri živote drží ho planúca viera.
III.
Svet púšti ponúkol jeho staré kosti,
nechal ich supom nech
nažerú sa do sýtosti.
Sup okolo tela pomaly krúži,
vidí bezmocného - po krvi túži.
Muž leží a otvára oči
na konci síl - a supa zočí.
Vie, že smrť je blízko,
sup prichádza - už lieta nízko.
Má sa poddať a ostať ležať?
Alebo vstať a rýchlo bežať?
Cíti, že nemôže! Nevládze uniknúť!
Bez boja - na tmu musí privyknúť.
A vtedy keď začal sa svetla vzdávať,
vtedy sa udial ten nesmierny zázrak.
Jeho duša dosiaľ na slovo skúpa,
zvolala, zrevala, zahnala supa!
Vstrekla mu odvahu priamo do žíl,
zachvátený novou silou opäť ožil.
IV.
Tento svet vyvrhol ho,
do pustého kraja,
bojovať musí, syn strateného raja.
Bojovať musí, bez štítu, bez zbraní,
vôľa žiť z ocele - čepeľ ho nezraní,
oheň ho nespáli, mráz nezmrazí,
zrada ho nezlomí, hriech neskazí.
V slzách sa kúpe, vo vlastnej krvi,
hľa, posledným bol, teraz je prvý.
