V takej chvíli by asi nejedného z nás oblial studený pot. Vodič autobusu sa preľaknuto postaví zo svojej sedačky, akoby ho vystrelilo a ide sa pozrieť von.
Keďže som bola v tejto situácii účastná, môžem ju dokonalo celú opísať.
„Ja som ho ale nezrazil, ani nemohol zaprieť, už sme stáli“, obraňoval sa pán šofér. Veď dobre, nemusel sa pred nami obhajovať, my – sediaci po pravej strane pri okne, sme to videli aj sami. Pán šofér ho skutočne nezrazil, ani nijako nezaprel. Tí, ktorí sme to videli spoza okienko, vieme, že ten človek na zastávke stál ešte chvíľu po tom, ako náš autobus zastavil. Zrazu, z ničoho nič, „spadol pod autobus“, a to tak, že sme mu videli iba nohy, ktoré sa triasli. Nemôžem povedať, že v tej chvíli okamžite niekto vybehol von, aby sa pozrel na toho človeka, čí je v poriadku. Dokonca nemôžem povedať ani to, že dvaja ľudia, ktorí sa pri tom človeku na zastávke zastavili, mu aj pomohli, alebo ho aspoň prezreli, čí nemá nejaké vážne zranenie, alebo čí nebodaj ešte žije. V prvom prípade to bolo zapríčinené miernym šokom zo strany cestujúcich a myslím, že môžem povedať, že aj nevedomosťou, no a v druhom prípade ľahostajnosťou. Mám v živej pamäti jedného mladého muža, ktorý sa pri dotyčnom ležiacom človeku zastavil, poobzeral sa okolo, pokrčil plecami a išiel ďalej. Pokrčil plecami a išiel ďalej! Veď nie je náhodou neposkytnutie prvej pomoci trestný čin?
Vrátim sa do autobusu. Spomínala som, že nikto okamžite neutekal chudákovi na pomoc, ale po chvíľke už jedna pani volala známe číslo 112, ktorým do telefónu asi trikrát musela zopakovať, že vodič autobusu naozaj toho človeka nezrazil. Potom vyšla von, aby sa na neho aspoň pozrela, keďže ani ona, podobne ako mnoho ďalších celkom presne nevedela, čo urobiť. O chvíľu som vyšla aj ja. Spolu so šoférom, ktorý medzitým zavolal políciu, sme vytiahli pána spod autobusu. Našťastie bol pri vedomí a nemal ani nejaké vážne zranenie. Po hustej brade mu stekala krv a sliny, bol vychudnutý a mal taký zvláštny pohľad, ktorý si asi budem ešte veľmi dlho pamätať. Napokon, stalo sa to len teraz nedávno – piatok 12.11.2010.
Ja som hneď usúdila, že asi pôjde o bezdomovca, ktorý si možno viacej vypil, aby sa zohrial, no pani, ktorá sa ho ako prvá „ujala“ si myslela, že asi prekonal pred chvíľou epileptický záchvat . Na rady záchranárov sme sa s nim snažili komunikovať.
Musím povedať, že veľmi do reči mu nebolo. Veľmi slabo reagoval aj na otázku, ako sa volá, alebo čí zvykne mávať epileptické záchvaty.
Prichádza polícia. Z auta vystúpia traja muži v uniformách, ktorí sa hneď pýtajú, čo sa stalo, a ktorým sme tiež museli vysvetliť, že autobus už stál, keď nám ten človek podeň spadol. Nebudem tu teraz vysvetľovať celý postup a otázky, ktoré kládli. Prišli záchranári, a tí sa už o neho postarali.
Mimochodom, zrejme to bol skutočne bezdomovec, keďže nemal ani občiansky preukaz ani kartičku poistenca, a na otázku kde býva, tiež veľmi nereagoval.
Ale o čo mi ide? Nechcela som tu len vyrozprávať nejaký príbeh o tom, ako sa môže stať z nevinného šoféra autobusu hlavný podozrivý, alebo ako sa nám dostal človek pod vozidlo, ale mala som v úmysle vystihnúť podstatu nevedomosti, a v niektorých prípadoch i ľahostajnosti ľudí.
Človek si až v takýchto situáciách uvedomí, že vlastne nevie, čo robiť. Že nevie, čo spraviť, keď vidí na zemi triasť sa človeka, že nevie ako sa ma správať k človeku ktorý je „mimo“, že vlastne nevie, ako poskytnúť prvú pomoc. Inak by to asi aj v tejto situácii vyzeralo trošku inak. Takže nie nadarmo sa na to tak začalo naliehať.
No a na záver chcem podotknúť, že ak by som ja bola na mieste toho odpadnutého človeka, chcela by som, aby pri mne bol niekto, ako bola tá staršia pani, ktorá vystúpila z autobusu, polozila si jeho hlavu na kolená, aby ju mal podopretú, a ktorá s nim komunikovala nie ako s nejakým „obyčajným“ bezdomovcom, ale ako s ľudskou bytosťou.
