Preto sa na schôdzi vlastníkov bytov dohodnete na spoločenskej zmluve. Každý vlastník sa vzdá časti svojich vlastníckych práv v prospech trojčlenného výboru vlastníkov, dvoch dôchodcov a jednej ženy v domácnosti, ktorí na práce okolo domu majú čas. Budete im platiť mesačné odvody na to, aby sa postarali o všetky služby pre vaše pokojné bývanie. Zabezpečia vrátnika, strážnu službu, opravy, odvoz dopadu a záhradkársku službu, ktorá zoberie do parády vašu predzáhradku a vysadí v nej niekoľko kvetov. Za tieto "verejné statky" budete platiť sumu vo výške, ktorá sa odvinie od dohody vlastníkov. Rozhodne väčšina, ale vždy máte jeden hlas a privilégium kontrolovať.
Žijete si spokojne, na nedostatky a nedokonalosti sa môžete adresne stažovať o poschodie nižšie alebo vyššie, prípadne rovno u dodávateľa. Až jedného dňa zistíte, že vaša samospráva sa o vás a bez vás rozhodla spojiť s monopolným správcom, poskytovateľom služieb správy domu v celej mestskej časti. Zrazu platíte viac, služby nie sú poskytované na uspokojivej úrovni a keď sa vám náhodou podarí dovolať do sídla správcu v inom meste, tak sa dozviete, že správca má toho veľa. Najprv musí riešiť prioritnejšie problémy v iných domoch a iných mestských častiach. Musí dbať na záujem celku a nielen na váš jediný dom. Vaša trojčlenná samospráva dostáva od správcu štedré odmeny, elita je spokojná. Chcete sa vrátiť k starému modelu, ktorý všetkých uspokojoval, no vaša trojčlenná samospráva vám oznámi, že na to, aby ste odstúpili od zmluvy s monopolným správcom, potrebujte súhlas ostatných spoločenstiev vlastníkov, ktorých je niekoľko tuctov. Keď namietate, že ste o tom nehlasovali, vaši zástupcovia vám povedia, že štatút správcu súhlas vlastníkov nepotreboval, stačilo rozhodnutie splnomocneného výboru. Cítite sa vyšachovaný z hry, platíte veľa, môžete sa stažovať, súdiť, ale to je asi tak všetko, čo s tým môžete urobiť. Vaše právo „o vás s vaším hlasom“ niekto roztrhal a spláchol.
Poviete si: to je absurdné. V reálnych podmienkach sa to nikde na Slovensku nemôže stať, lebo to skrátka zákony našej krajiny nedovoľujú. A predsa. Národná rada schválila Lisabonskú zmluvu, ktorá zjednodušene povedané, mení pravidlá hry verejnej politiky za pochodu. A bez nás občanov. Lisabonska zmluva totiz nie je ničím iným, len vlkom v barančom rúchu. Keď vlkovi Francúz a Holanďan v referende vyprášil kožuch, rozhodol sa staviť na iný marketing. Marketing v rukách prefíkaných (nevolených) eurokreatívcov je vždy šikmou plochou k plíživej totalite, ktorá salámovou metódou a potichúčky ukrajuje z našich práv a slobôd. Až raz zostaneme nahí a budeme sa prekvapene čudovať, kam zmizli naše šaty.
Marketingová stratégia v prípade Lisabonskej zmluvy je až primitívne jednoduchá. Vyhodíme z textu spoločné európske symboly a zvyšok textu necháme, čím euroústavu premodelujeme na neškodný dokument nesúci meno portugalskej metropoly. Ked ma niečo kožuch ako vlk, telo ako vlk, zuby ako vlk, brechá ako vlk, je to skrátka vlk. Keď má niečo osnovu ako euroústava, zavádza právnu subjektivitu ako euroústava, právnu zvrchovanosť nad národnými zákonmi členských štátov ako euroústava a nástroj na uzurpovanie nových právomocí ako euroústava, je to skrátka euroústava. A nielen to. Je to spoločenská zmluva, cez ktorú ovládaní dávajú právomoc tým, ktorí ich majú ovládať. Ak je Lisabonská zmluva spoločenskou zmluvou a o spoločenskej zmluve nerozhodujú nohami samotní občania, ktorých ma viazať a regulovať, je to škandál. Chce nám vládnuť bez nášho súhlasu a myslí si, že jediné na čom nám kedy záležalo bola nejaká vlajka a hymna. Vlk si svoju baraniu kožu jedného dňa vyzlečie a potom vyjde najavo marketingový bonbónik Lisabonu. A to fakt, že jej obsah takmer nikto nepozná. Dokázateľne viacerí poslanci, ktorí za ňu dvihli ruku, nieto ešte obyčajní občania, ktorí majú dosť starostí zo sebou a svojími rodinami. Priatelia, spýtajme sa sami seba otvorene. Keď vieme horko ťažko ovplyvniť tých niekoľko bláznov a mocichtivých autoritárov, ktorí sedia v Bratislave, ako zvládneme tie stovky utrhnutých regulátorov, ktorí sedia v na míle vzdialenom Bruseli?
Posledným varovaním Prozreteľnosti bolo malé kúzlo nechceného – reakcia predsedu Európskeho parlamentu H.G. Poetteringa na zablokovanie Lisabonskej zmluvy v Národnej rade opozíciou, trvajúcou na zmenách v tlačovom zákone. Pán predseda Poettering zdôraznil naším zákonodarcom, že sa žiadne prekážky do cesty lisabonskému valcu dávať nesmú. Existuje len jedna správna alternatíva. Čo tam po nejakom nedemokratickom tlačovom zákone. Priamo z neba sme dostali príklad úbohej hĺbky pochopenia, akú budú mať bruselské inštitúcie pre citlivé vnútorné záležitosti Slovenska. Aby bolo jasno, budem akceptovať lisabonskú zmluvu a jej obsah, ak to bude rozhodnutie väčšiny občanov. Nejde mi však do hlavy, prečo si naši zákonodárci myslia, že sme takí idioti, že sa nás ani neráčia spýtať.
