Petržalčania nie sú na slovenské pomery chudobní materiálne. Aspoň taká ohromujúca štatistická väčšina určite nie. To, čo sme si pri dumaní nad týmto bulvárnym číslom nevšimli je, že chudoba nemusí vždy znamenať nedostatok financií a majetku, ale chýbajúce pracovné návyky, asociálne správanie, rozbité rodiny, rôzne závislosti, málo sebadôvery a najmä nedostatočné vnímanie zodpovednosti za seba a svoju rodinu. To je smutná diagnóza, ktorá je spoločným menovateľom takmer všetkých sociálnych prípadov, s ktorými sa stretávam na sociálnej a bytovej komisii petržalského zastupiteľstva.
Prekvapujúco veľký počet občanov, tiež úradníkov a expertov, tápa v temnotách, pokiaľ ide o definíciu, čo má byť cieľom sociálnej politiky. Veľakrát sa stretávam s názorom, že poskytovať dávky a sociálnu výpomoc. Žiaľ, to je dosť málo ambiciózne, a navyše škodlivé pre odkázaného aj pre spoločnosť. Verím v prístup, potvrdený skúsenosťami doma i v zahraničí, že najlepšou sociálnou politikou je práca (aj za minimálnu mzdu) a postupné naberanie finančnej, rodinnej a duchovnej sebestačnosti. Na to, aby sa odkázaný človek vymenil z chudoby, musí cítiť nádej, mať dostatočnú motiváciu, ale aj povestný "bič" v podobe sankcií za neplnenie záväzkov. K metóde "cukru a biča" v mnohom prispeli reformné opatrenia v legislatíve regulujúcej pomoc v hmotnej núdzi a sociálnu pomoc. Aspoň čo sa týka dávok a sociálnych služieb. Ako však môže pomôcť samospráva, ktorá má k odkázaným jednoznačne najbližšie, rovnako k negatívnym dôsledkom, ktoré má táto materiálna aj "duchovná" chudoba na rodiny a susedské komunity? Predovšetkým musí Petržalka svojím odkázaným občanom pomáhať "nasadnúť do sedla," ale ďalej musia "cválať sami".
Petržalský miestny úrad má dobre nastavené a informované oddelenie sociálnych vecí a zdravotníctva, spolu so strediskom sociálnych služieb. Skutočným sociálnym kapitálom sídliska je však bohatosť občianskych združení, neziskových organizácií a cirkevných organizácií, akými sú napríklad misionárky Matky Terezy, Lepší svet, Spoločné dobro, Johannes Senio Centrum a mnoho ďalších. Otázkou je, ako najlepšie tento sociálny kapitál zhodnotiť v prospech odkázaných obyvateľov Petržalky. Existuje skvelé riešenie, ktoré som videl v americkom meste Colorado Springs. Príbeh riešenia sociálnych problémov v tomto meste, ktoré má podobne ako Petržalka vysokú rozvodovosť a mnoho rozbitých rodín, začal v čase, keď za sociálnu pomoc do veľkej miery zodpovedal štát a neziskový sektor mu len sekundoval. Po federálnej sociálnej reforme v roku 1996 dostali právomoci v sociálnej sfére do rúk mestá a okresy štátu Colorado. Miestny sociálny úrad inicioval vznik miestnej „koalície“ všetkých partnerov z verejného aj súkromného sektora, zapojených do riešenia sociálnych problémov obyvateľov. Zvláštnu pozornosť venoval angažovaniu dobrovoľných kresťanských komunít a ich „duchovného kapitálu“ v koalícií Faith Partners.
Aký to malo dopad na nezamestnaného človeka, závislého na sociálnych dávkach a neschopného starať sa o rodinu? Prekvapujúci. Jeho problémy sa začali riešiť individuálne a komplexne. Namiesto šeku na dávku začal dostávať rady ako sa preškoliť, zamestnať, správne narábať so svojími peniazmi, ale aj ako byť správnym rodičom, či kresťanom. Dostal sa do siete organizácií, ktoré sedeli za jedným stolom, spoločne plánovali, rozširovali aktivity a vytvárali synergický efekt. Každý úradník nosil pri sebe zoznam partnerov, ktorým mohol kedykoľvek zavolať, ak mal jeho klient špecifický problém. Výsledkom bol pochopený človek, ktorý vedel, kadiaľ vedie jeho cesta k sebestačnosti a solidárnejšia komunita okolo neho. Verejný sektor na tom navyše ušetril. Myslím, že ochotní ľudia a organizácie v Petržalke potrebujú koordináciu, preto bude najlepším využitím ich sociálneho kapitálu vytvorenie „komunitného partnerstva.“ Organizácie sa pod patronátom mestskej časti môžu naučiť spolupracovať a hľadať najlepšie riešenia pre odkázaných Petržalčanov.
Pomôcť človeku častokrát neznamená sľúbiť nájomný byt alebo peniaze. Dôležitejšie je človeka vypočuť, pochopiť a poradiť nielen sociálne, ale aj rodinne a duchovne. Práve tu môže mestská časť pomôcť zriadením centra poradenstva k sebestačnosti, kde by empatický sociálny pracovník dokázal človeka vypočuť, a zároveň presmerovať na služby organizácií „komunitného partnerstva“ v Petržalke.
Navrhnuté opatrenia nie sú kúzelným riešením na chudobu, také nakoniec nikto nevymyslel, ani nevymyslí. Sú pokusom o začiatok, pri ktorom sa môžeme naučiť našich susedov, povedané spolu s Matkou Terezou, "ryby chytať a nedávať im ich zadarmo." Aj keď pomôžeme iba jednému z tých stovák nešťastných osudov, ktoré ležia v agende sociálnej komisie, bude to stáť za to.
