Betónová džungľa
Z dejín a tradície miest a obcí, ktoré sa stali časom mestskými časťami, sa vyvinuli niektoré asociačné znaky, s ktorými si miestni obyvatelia, ale aj návštevníci tieto miesta spájajú. Aké sú asociačné znaky, taký je „brand.“ Podobne ako vína, aj mestá majú svoje „značky.“ Staré mesto dýcha kúzlom svojich historických budov, Rača má svoje vinohrady, Vajnory folklór, a tak by sme mohli pokračovať ďalej, až kým nedorazíme na pravý breh Dunaja. Nepotrebujeme robiť nákladný sociologický prieskum. Výsledky sú vopred jasné. Asociačné znaky Petržalky? Betónová džungľa, vhodná ako obrázková ilustrácia do Orwellovho románu 1984, a jeden Aupark (o chvíľu dva). Zasvätenejší by snáď dodali, že Incheba, Matadorka, dostihová dráha a hrádza. Neprajníci by pridali drogy, kriminalitu a násilie. Obyvatelia newyorského Bronxu sa musia červenať závisťou.
Nečudo, že keď som dal niekoľkým priateľom (prirodzene, nie Petržalčanom) prečítať môj volebný program s prioritou objavovania historického dedičstva Petržalky mladými ľuďmi, zožal som iróniu a výsmech. Nie je mi však do smiechu, keď si predstavím, že mladí ľudia vyrastajúci okolo nás budú celý život žiť v predstave, že paneláková Petržalka tu pred tridsiatimi rokmi spadla zo socialistického neba rovnako ako „Majka z Gurunu.“ Keď som ešte navštevoval základnú školu na Dudovej ulici, niekedy v polovici deväťdesiatych rokov sa ku mne dostala malá brožúra o živote a dejinách Petržalky, s historickou fotomapou z roku 1949. Bol som fascinovaný svetom nabitým históriou, ktorý ležal ukrytý okolo mňa, a ja som bol dostatočne slepý a nevšímavý na to, aby som ho celé tie roky nevidel.
Genius loci
Petržalka pred rokom 1970 nebola mesačnou krajinou, ani prírodnou džungľou. Jej územie bolo stáročia predmostím slobodného kráľovského mesta, križovatkou kultúr a historických udalostí, ktoré sa nestali slávnymi len preto, že sa udiali na periférii a nie za hradbami. Obec Petržalka, osady Ovsište, Kopčany a Janíkov dvor, obkľúčené vlastným mikrosvetom dunajských ramien, lužných lesov a ovocných sadov, mali svoje vlastné dejiny. Boli to dejiny viacerých národov - Slovákov, Maďarov, Nemcov a dokonca aj Chorvátov. Z tých čias nám nezostal len Sad Janka Kráľa, Aréna, Leberfinger a obnovené Au Café, ale bohatšia spleť udalostí, siahajúca do rímskej antiky.
Nemusíme ísť tak ďaleko do minulosti. Už sme dávno zabudli, že Petržalka bola táboriskom Napoleona a jeho obranných línií, ktoré môžeme dodnes badať na pobreží Dunaja. Nevieme, že sa tu zhromažďovali vojská a konali oslavy pri kráľovských korunováciách. Nevieme, akých dobyvateľov mala zem pod našimi nohami, a koľkých majiteľov za niekoľko storočí stihla vystriedať. Málokto tuší, ako krátko je Petržalka slovenským územím. Málokto tuší, ako dávno vznikla horáreň Starý háj, a prečo pri nej pred dvesto rokmi postavili kaplnku. Netušíme, že dostihová dráha tu bola už pred sto rokmi, rovnako ako desiatky športovísk a slávny veslársky klub. Zabudli sme, že najlepšie marhule v celej krajine pochádzali z petržalských sadov. Tiež, že Petržalka boja najlepšie bráneným predmostím predmníchovského Československa. Dodnes viditeľné bunkre prišiel po okupácii osobne obdivovať sám Adolf Hitler. Iste, smutná časť dejín, a nezostala jediná. Nemecká Engerau bola krátky čas dokonca sídlom predsunutého koncentračného tábora na dnešných Kopčanoch. Ale sú tu aj moderné dejiny, ktoré majú pre dnešného človeka najväčšiu výpovednú hodnotu. Kontrast dvoch dôb. Petržalka ako sterilné sídlisko bez duše, výkladná skriňa masového človeka práce a vedeckého ateizmu. Petržalka ako zlepenec prisťahovalcov z celého Slovenska, ktorá nakoniec našla svoju dušu a vieru v Boha, deklarovanú v rastúcom počte svätostánkov na sídlisku a v pamätnej návšteve Jána Pavla z roku 2003.
História medzi panelákmi
Pripomínanie si historického dedičstva nie je v politike obľúbené. Obľúbené je zabúdanie, budovanie lepších zajtrajškov a chlieb a hry. Ale položme si otázku, čo chceme odovzdať mladým ľuďom, ktorí vychádzajú z petržalských škôl a potulujú sa po sídlisku? Chceme aby boli hrdí, že sú Petržalčania? A čo povieme návštevníkom? Existuje skromné a lacné riešenie. Keď som v tieni newyorských mrakodrapov, niekoľko metrov od smutnej diery po World Trade Center našiel neogotický kostol s cintorínom, zakliesnený v zástavbe dolného Manhattanu, neveril som vlastným očiam. Pri tejto dokonale zachovanej pamiatke na zašlú slávu koloniálneho prístavu stála informačná tabuľa. Podobný nápad mi behal po rozume, keď som stál v tieni sivých petržalských panelákov. Petržalská samospráva by mohla vyvinúť úsilie a vybrať miesta, kde by sa systematicky osadili informačné tabule s textovými a obrazovými informáciami o miestach, ktorých stopy miznú pod nánosmi betónu. Samospráva tiež môže vytvoriť motivačné prostredie na súťaže, exkurzie, ale aj hravé učivo v školských zariadeniach, ktoré spravuje, aby sa mladší aj starší školáci lepšie zoznámili so životopisom miesta, na ktorom žijú. Dobré meno Petržalky budú raz nakoniec šíriť práve oni.
Návrat k historickým koreňom mesta a mestských častí je predpokladom budovanie kvality našej „značky“ dovnútra aj navonok. Je predpokladom budovania hrdosti. Každá správna komunálna politika sa musí citlivo odvíjať od rešpektovania tradícií, lokálpatriotizmu a „genius loci“ daného miesta. Ak sa od nich neodvíja, je to kultúrne barbarstvo alebo hazardná hra, ktorá vždy končí clivým spomínaním pri vyblednutých fotkách zničeného bratislavského podhradia.
