Nespotil sa iba on a Buzz Aldrin, druhý pasažier modulu. Zmodralo celé riadiace stredisko a väčšina pozemšťanov sledujúcich drámu v priamom prenose. Najmenšie zlyhanie mohlo znamenať smrť, druhé šance neexistovali. Čo motivovalo dvoch obyčajných pilotov podniknúť cestu za hranice predstavivosti a zdravého rozumu, keď ich od krutej smrti vo vákuu delilo pár smiešnych milimetrov skafandra, či zhoda šťastných okolností pri prístavaní a návrate z Mesiaca? Čo motivovalo celú armádu najlepších mozgov v ľudských dejinách skoncetrovať svoj tvorivý potenciál pre týchto dvoch odvážlivcov? Učené odpovede z encyklopédie o pretekoch a prestíži nechám bokom. Bola to v ľudských génoch zakódovaná túžba neustále prekonávať samého seba. Vďaka Bohu za ňu.
Toľko Mesiac. Teraz späť na zem, teda kým neprídeme k pointe môjho nevšedného zážitku, ktorý má s epickým hrdinstvom astronautov pramálo spoločné. Všetko začalo v jeden zamračený septembrový deň, len niekoľko smutných dní po udalostiach z 11. septembra 2001. Sedel som na konferencií o európskej menovej únií v račianskom hoteli Barónka. Občas zaznelo niečo inšpiratívne, ale väčšinu času som trávil premýšľaním, čo tam do šľaka robím. Z ťaživej situácie ma vyslobodilo meno „Boris“ blikajúce na displeji môjho mobilného telefónu (azda kilo vážiaci Sony Ericsson).
„Čo robíš tento víkend?“ pýta sa Boris. „Prečo?“ „Máme voľné jedno miesto v partii, ktorá si urobí paravýcvik a po ňom má každý z nás jeden zoskok padákom. Čarno pozýva. Ideš?“ padla Borisova neodolateľná výzva. Cítiac sa oživený ako Lazar v Novom zákone som z Borisa doloval všetky detaily. Pud sebazáchovy začal vysielať varovné signály, ale mozog napumpovaný nadšením už v predstavách razil vzduch v dvetisíc metroch nad morom. Nedovolil povedať nie.
Utekajúc z Barónky som narazil na prvé dve prekážky, ktoré budem musieť preliezť a nepodliezť. Prvou bola mama. Po oznámení faktu, že idem na vajnorské letisko trénovať výsadok, v prvej fáze neveriacky spochybnila synove mentálne zdravie a v druhej spustila tirádu žalostného hnevu, akoby som bol už tri dni po smrti (čo bola pre ňu jediná možná alternatíva vývoja víkendového dobrodružstva). Tvrdohlavosť nepustí. Zobral som to ako chlap a ráno potichu vykĺzol z tichej domácnosti.
Druhou som bol ja sám. Už ako školák som fascinovaný hltal literatúru o astronautoch a kozmonautoch a v kútiku duše som sníval svoj nesmelý sen o lietaní, najprv v hraniciach, neskôr mimo hraníc našej atmosféry. Pre jednoduchého chlapca z malého Slovenska veru viac utopický sen neexistuje (Ivan Bella odpustí). Navyše som začal nosiť okuliare a moja profesionálna kariéra letca sa razom rozplynula ako moje dane v rukách vládnych úradníkov. Vzduch zostal rozmerom, ktorý som chcel pokoriť stoj čo stoj. Liezol som po horách a siahal po oblakoch. V piatok popoludní som v drevenej kutici vajnorského letiska (nech odpočíva v pokoji) podpisoval reverz. Moja smrť na moje triko. Celkom fér.
Nálada ostatných spoluskokanov priala hrdinstvu. V tíme som bol najmladší. Spolu so mňou najbledšie pôsobila Lívia, mladá Košičanka pracujúca pre Dana Lipšica. Dopĺňala ďalšie dve dámy, ktoré čakal podobný osud. Moniku a dcéru vtedajšieho ministra Čarnogurského. Ostatní vyzerali pokojne alebo to na mňa dobre zahrali. O hodinu neskôr naša skupina nervózne stepovala pred dverami letiskového lekára. V ordinácií nasledovalo meranie tlaku a niekoľko obligatórnych otázok o zdravotnej anamnéze. Vidiac moje okuliare, lekár zbystril pozornosť. „Vaše dioptrie sú malé, môžete si dať kontaktné šošovky alebo kľudne skákať bez nich,“ povedal hlasom, ktorý vyliečil môj komplex zo školáckych čias. Výsledok vyšetrenia – schopný zoskoku. V zápätí prišlo prvé zoznámenie s našim najlepším priateľom, s ktorým si zalietame na hranici života a smrti. Osobný výsadkový padák vzor 68. Na „šibenici“ vyzeral ako nafúknutý starý batoh s množstvom popruhov a kovových praciek. To všetko, aby v ňom trup sedel ako „zadok na šerbeľ“. Albert v decentom manažérskom saku sa zavesil do padáku a vyskúšal si ako sa v ňom visí. Zaručene príjemne. Horšie je, keď padák visí na vašom chrbte. Tento najlepší priateľ totiž spolu so záchranným padákom važil niekoľko desiatok kíl. A bolo to cítiť pri každom kroku. Stmievalo sa, tak nám inštruktori ukázali ešte pristávací kotrmelec, ktorý by sme sa mali naučiť, aby sme si pri dopade nedolámali všetky hnáty.
Sobota bola dňom inštruktáže a ak počasie dovolí, aj dňom výsadku. Najprv však teória. Padák OVP 68 je vraj jeden z najlepších, ktoré sa kedy v našej armáde vyskytli. Dnes parašutisti používajú príjemne ovládateľné „krídla,“ s ktorými si zaplachtíte kam chcete. Náš padák mal guľovitý vrchlík v maskáčovej zelenej. Ovládateľnosť bola priamo úmerná účelu jeho použitia - na výsadok vojska v nepriateľskom území. Straty boli súčasťou hry. Manévrovanie nebolo v pláne. Padák som mohol tiahlami otáčať po horizontálnej osi. Bol dizajnovaný na pristávanie po vetre. To znamená, že dopredu som sa mohol posúvať len tým, že som sa celou váhou tela zavesil na dva hlavné popruhy vychádzajúce od mojich ramien k šnúram padáku. Padák sa mierne nahol a „vylieval“ vzduch, čím sa posúval dopredu. Aj s neželaným efektom zvýšenej rýchlosti.
Orientácia v priestore bola alfou a omegou výcviku. Vybehli sme s inštruktorom na veľkú trávnatú plochu letiska. Z jednej strany ju lemovala ošarpaná letisková veža a niekoľko hangárov. Z ďalších strán račiansky Rendez, inak pekelne husté koľajisko, kasárňe a rodinné domy vo Vajnoroch. Veľký kus „pľacu“ keď stojíte nohami na zemi. Nie však z výšky 600 metrov, v ktorej sme mali opustiť lietadlo. Základným pravidlom bolo vyskočiť, zorientovať sa, otočiť sa proti vetru a smerovať k značke uprostred letiska. Na to slúžila jednoduchá pomôcka – obrovský veterný rukáv, ktorý sme boli s inštruktorom vyloviť v jednom z hangárov plnom artefaktov leteckej techniky. Fascinujúce miesto pre nadšenca lietania aj bez výsadku.
Vietor sa zaprel do veterného rukáva a našej skupine nastali krušné chvíle. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Ako tajtrlíci sme pobehovali po ploche s rukami nad hlavou a snažili sa simulovať každučičký krok, ktorý musíme urobiť potom ako nad sebou uvidíme padák v plnej kráse. Nie, nie je to žiadna raketová veda, ale 600 metrov je 600 metrov. Na blbé chyby nie je čas. Moje nadšenie na chvíľu vystriedali pochybnosti. A potom prišiel predčasný očistec. Bulvárne pikantnosti o nehodách a prešľapoch minulých partií okorenené cynizmom perverzného masového vraha. Mám podozrenie, že učebná metóda má v tajných manuáloch inštruktorov názov: „ako urobiť z euforických skokanov vystrašené, bezduché, záchodovu misu hľadajúce a najmä na slovo poslúchajúce trosky.“ Stará známa ľudská prirodzenosť, však? Keď vieš, čo sa ti môže prihodiť v zlomku stotiny, nemyslíš na zbytočné frajeriny. Vypočuli sme si teda dramatickou licenciou prichutené príbehy o prístavaní za Zlaté piesky (zo vzduchu boli naozaj šialene blízko), vedenie vysokého napätia na Rendezi (zo vzduchu ešte bližšie), steny kasární, či originálne predvedený let dolu hlavou v zamotaných padákových šnúrach. Doby liečenia a rekonvalescencie už také strašidelné neboli, čo nám vlialo trošku nádeje do stiahnutých žíl.
Nakoniec som už nedokázal myslieť na nič iné, len na „zoskokovú mechaniku.“ Opakoval som si v duchu „pravidlo pravej ruky,“ za ktorú mám okamžite ťahať tiahlo, ak sme si s iným výsadkárom nechceli dať neželané randevú vo vzduchu. Myslel som na to, ako musím zahrať epileptický záchvat, aby som vyslobodil nesprávne otvorený padák z nespočítateľnej plejády padákových šnúr. A nakoniec som myslel na tých prekliatych 600 metrov a len okolo 15 sekúnd voľného pádu, ktoré ma delili od katastra mestskej časti Vajnory. Ak by som nedajbože neuvidel nad sebou zelený vrchlík, mal som potiahnuť za skobu záchranného padáka, chytiť jeho vrchlík a vyšmariť ho bokom od nerozvinutého hlavného, aby sa nezamotali do seba. Na to, aby som sa odpútal z praciek hlavného padáka, nebol čas. Na túto alternatívu by prišlo vtedy, keď by som pristátie skombinoval s kúpaním sa na Zlatých pieskoch. Padák napitý vodou je trošku iná šálka kávy ako nafukovačka. Pravdupovediac, pracky hlavného padáka pôsobili krehko sami o sebe. Radšej som sa im preventívne vyhýbal.
Prišla hodina H. Počasie bolo zamračené, na september celkom chladno a povieval nevýrazný vietor. Oblačnosť však bola vysoká, do 600 metrov sme mali čistú oblohu, len kde tu nejaký mráčik. Rozdelili sme sa do dvoch skupín. Ja som bol v prvom výsadku ako predposledný skokan. Posledná bola Lívia. Jej tvár začínala hrať širokou škálou spektrálnych farieb. Moja ladila s červenou celotelovou kombinézou, ktorá predznačila celkový nekomfort, ktorý na nás čakal. Dvaja inštruktori nás doslova navliekli do padáku. Cítiac zátaž na celom tele som nenápadne niečo utrúsil na adresu Sira Newtona (verím, že taktiež odpustí). Špičky nôh som si nevidel. Zakrýval ich záchranný padák, ktorý mi voľne visel na hrudi zachytený len o dva hlavné popruhy na pleciach. Mimochodom, padák som si nebalil sám (chvalabohu). Dodnes vďačím za život poctivosti neznámeho dobrodinca. Okuliare som zbalil do púzdra a na hlavu si nasadil bielu prilbu, ktorá kľudne mohla inkvizítorom nahradiť španielsku čižmu. V rukách som stískal skobu vyťahovacieho lana, ktoré potom v presne určenom poradí inštruktor zahákol v lietadle na držiak. Potom som už nemyslel na nič. Nechal som sa unášať pocitmi a emóciami ako papierová loďka na morských vlnách.
Našim vzdušným tátošom, ktorý sa svojím neznesiteľným rachotom prihlásil o slovo, bol legendárny Antonov 2. Jednomotorový dvojplošník zo štyridsiatych rokov v žltom sfarbení, do ktorého útrob sme sa trúsili bičovaní zvýreným vzduchom vrtule. Vnútri sme si v dohodnutom poradí nasadali na sparťansky kovové lavice. Dvere sa zavreli a lietadlo začalo neisto rolovať po trávnatom letisku plnom nerovností. Ani sme sa nestihli poriadne rozbehnúť a už nás vztlak dvihol do povetria. Sediac natlačení jeden vedľa druhého ako kvočky v kuríne som občas nazrel do tvárí spolutrpiacich na opačnej strane. Skúsení skokani to brali stoicky, ako rutinnú záležitosť. My s plnými gaťami a pulzom rovnajúcim sa rotácií vrtule Antonova sme boli ako obetné dary Inkov nad priepasťou. Uisťovali sme sa mrkaním očami a nútenými úsmevmi. V tom strašnom hluku sa nič iné robiť nedalo. Andrej sediaci oproti mne ma potľapkal po nohe. Ja som sa nevidel, ale pri pohľade na mňa zrejme usúdil, že to potrebujem. V okienku, ktoré bolo za mojím chrbtom, som videl ako lietadlo oblúkom naberá výšku. Úchytkom som pozoroval stále sa zmenšujúce domy vo Vajnoroch a jemne hmlovité mraky, ktoré sme pri stúpaní preťali. Lietadlo s nami kymácalo ako loď na rozbúrenom mori a začalo krúžiť nad letiskom.
Vtedy som pocítil strach. Z toho, že ten krok do prázdna predsa len budem musieť urobiť. Keď sa Lívia ešte na zemi spýtala inštruktora, čo sa stane ak si to vo vzduchu rozmyslí, s úškrnom skonštatoval, že ju bude musieť z lietadla vyhodiť. Tak sa dvíha morálka. Každý člen skupiny bol ohnivkom výsadkárskej reťaze. Na zbabelosť nebol čas. Lívia, sediaca naľavo odo mňa si v tom momente zrejme spomenula práve na túto eskapádu. Chytila ma za ruku takým spôsobom, že som pocítil aj tie najdrobnejšie kostičky, ktoré v nej mám. Röntgen by bol zbytočný. V tom inštruktori otvorili dvere na lietadle. Do vnútra vrazil ostrý studený vzduch, ktorý trošku schladil horúce hlavy, no mojej beznádejne odkrvenej ruke veľmi nepomohol. Presne nad značkou uprostred letiska vysádzač vyhodil tzv. fléru, stuhu z krepového papiera so závažím, ktorá napovedá o tom, ako ďaleko nás môže vietor odviať po vysadení. Začalo sa vyskakovať. Inštruktor a vysádzač stáli pri otvorených dverách a postupne vyprevádzali skokanov z lavice. Prví boli preč. Počuť ani vidieť nebolo nič, len dlhé hnedé vyťahovacie laná padáku, ktoré svišťali za lietadlom. V jednom momente ich inštruktor s veľkou námahou pritiahol späť do kokpitu. Potom lietadlo spravilo oblúk a prišiel rad na nás. Ani som sa nenazdal a v lietadle som zostal ja a Lívia.
Žiadne odvíjanie filmu života pred očami ani nič podobné. V hluku a chlade nemáte čas rozjímať, správate sa ako Pavlovov pes. Inštruktor dal pokyn a ja som stál v otvorených dverách, podo mňou 600 výškových metrov a jediné, čo ma od nich delilo, bola ruka vysádzača. Mysľou mi prebleslo posledné pravidlo. Pevne chytiť záchranný padák na hrudi, aby som cestou k zemi nevypľúval čiastočky svojho chrupu a držať nohy pri sebe, aby sa vo víre za lietadlom nerozhodli koketovať s padákovými šnúrami. Nechcel som sa stať nápevom ďalšej morbídnej historky inštruktorov, tak som sa to snažil najmä nepokašlať. Vysádzačova ruka bola preč.
Krok do prázdna a... šok odohrávajúci sa v niekoľkých stotinách sekundy. Periférnym pohľadom som videl miznúce lietadlo a počul som šušťavý zvuk padáku, ktorý sa bez môjho vedomia rozvíjal niekde vzadu za mnou. Najviac prekvapí ten úder vzdušného prúdu. Vyrazí dych. Každou molekulou svojho tela som cítil prúdenie vzduchu a stratil som prehľad o čase a priestore. Všetky rozmery stratili zmysel. Nevnímate hore, dole, vľavo, vpravo. Len ten obrovský priestor. A potom ako blesk z jasného neba. Bum... a ticho. Spomínam si na tých niekoľko lahodných sekúnd, ktoré priniesli neuveriteľnú úľavu. Keď som polapil dych a vyjasnil sa mi zrak, hľadel som na televíznu vežu na Kamzíku, ktorá bola výškovo na podobnej úrovni ako ja.
Inštinkty okamžite spustili alarm. Začal som podvedome stokrát opakovaný postup. Skontroloval som vrchlík padáka. Bol majestátne rozvinutý nado mnou, žiadne uvoľnené šnúry. Strašiak rýchlej smrti bol zažehnaný. Ihneď som vyhľadal plochu letiska a veterný rukáv. Bol som otočený proti vetru a pod sebou som videl ulice Vajnor. Zatiahol som tiahlo a otočil sa po vetre. Potom som sa zavesil na popruhy a snažil sa čo najviac posúvať dopredu. Už si ani presne nepamätám, ako dlho som plachtil dole, ale muselo to byť dlhšie ako jeden aj pol minúty. Moje do chaosu uvedené zmysly zamestnávala len približujúca sa zem, ktorá neblaho veštila nečakanú návštevu niektorej z vajnorských domácností. S nervóznou predtuchou som sa teda ešte viac zaprel do popruhov. Netrvalo dlho a zem sa začala závratne približovať. Bola to tesnotka. Ploty posledných vajnorských domov som lízol asi o sto metrov. V mysli mi ako šialené vyskakovali posledné naučené pravidlá. Pokrčiť nohy a pokúsiť sa o parakotúľ. Mal som pocit, že zem sa približuje príliš rýchlo a tak som pesimisticky začal premýšľat nad objemom sádry, ktorú dnes niekde na úrazovom oddelení spotrebujú. Dopad bol rýchly a neovládateľný. Nohy vstrebali náraz, ale namiesto kotrmelca ma sila nárazu odhodila ako vrece zemiakov. Inštruktor hovoril, že dopad by mal zodpovedať skoku z troch metrov. Dodnes neviem či tým náhodou nemyslel tretie poschodie.
Otriasol som sa z bolestivého dopadu a prekvapený zistil, že ma nič nebolí a všetky končatiny sú na prvý pohľad v poriadku. Ešte vždy to mohol byť šok, všakže? Sedel som na zadku a rozum vyslal posledný naučený reflex. Padák pomaličky dosadal na trávu v chaotickej zmesi látky a šnúr. Ak by fúkal prízemný vietor, mal som ho okamžite otočiť proti nemu, inak by som si zoskok doplnil o paragliding a pluhovanie letiskovej plochy mojimi teniskami. Padák doplachtil. Aj keď ho mierny vánok občas dvíhal do povetria a hravo s ním tancoval zo strany na stranu, dramatické okamihy sa skončili. Konečne som mal čas uvedomiť si, čo sa práve stalo. S množstvom adrenalínu a endorfínov v krvi som zažil jeden z najviac euforických pocitov vo svojom živote. Niečo nezrozumiteľné som od radosti vykríkol do povetria a začal sa nekontrolovane smiať. Hlbšie dojmy prišli až s niekoľkohodinovým oneskorením.
Postavil som sa nohami na pevnú zem, dal si dole prilbu a porozhliadol sa. Niekoľko padákov sa ešte vznášalo k zemi. Zrejme druhá skupina. Prehľad o čase som stratil. Spoluskokani z mojej vlny už boli prikovaní k zemi. Z diaľky sa blížil džíp, ktorý zbieral prišelcov padnutých z nebies. Chcel som inštruktorom ulahčiť prácu s balením padáku, tak som ho začal ťahať do pomyselne logického celku. Chyba lávky. Myriáda šnúr sa začala zamotávať ešte viac. Inštruktor dobehol ku mne a keď zbadal, aký hlavolam som mu s dobrým úmyslom pripravil, zostal stáť prekvapený, ako by v padáku videl zamotanú morskú pannu. Utrúsil niečo v zmysle „Čo sa to tu stalo?“ Ja som radšej inštiktívne odpochodoval k džípu (dúfam, že aj on mi, do tretice, odpustí).
Keď mali všetci odskákané, zišli sme sa v letiskovom aeroklube, dostali oficiálne certfikáty a štamprlík vodky k tomu. Padol dobre. Medzi vzduchoplavcami sa hovorí, že ak raz okúsite, ako chutí vznášať sa vzduchom, budete neustále hľadieť do nebies a túžiť po návrate. Je to svätá pravda. Takto sa rodí závislosť na dobrodružstve z lietania. Lekcia, ktorú som si z výsadku nad Vajnormi odniesol, ide za túto triviálnu hranicu. Prekonať svoj strach a samého seba je skúsenosť na nezaplatanie. Alebo lepšie povedané, investícia. Každý z nás niekedy plný strachu stojí pred krokom do neznáma. Keď si raz týmto ohňom prejde, každý ďalší takýto krok bude ľahší. Dosť bolo sentimentu. Choďte si to vyskúšať (a rodičom radšej ani muk).
