Keď som si pozrela príbeh Nikolasa v relácii V siedmom nebi, nedokázala som ho len tak vypnúť. Sedela som pred obrazovkou a v hlave mi zneli jeho slová ešte dlho po skončení relácie. Mladý muž, ktorý vyrastal v detskom domove, rozprával o počasí s takou vášňou a znalosťou, že by sa mohol postaviť pred triedu a učiť. A pritom má v papieroch napísané IQ 47. Ako dieťa ho zobrali z rodiny nie preto, že by ho mama nechcela alebo zanedbávala, ale preto, že trpel vzácnou chorobou vďaka ktorej nechcel jesť, nepriberal a lekári sa báli o jeho život. Namiesto podpory však dostal pečiatku. Systém z neho urobil „prípad“. Umiestnili ho do centra pre deti a rodiny (CDR) alebo hovorovo do detského domova tam ho zaradil do špeciálnej školy, kde mal ohraničený priestor na rast, a neskôr ho zbavil svojprávnosti. Z chlapca, ktorý potreboval porozumenie, sa stal človek, ktorý dnes musí prosiť o to, aby mu spoločnosť verila, že dokáže žiť samostatne.
Možno ste o tom ani nevedeli, ale na Slovensku existuje Úrad komisára pre deti. Nie je to bežný úrad ani poradné miesto. Má to byť nezávislý orgán, ktorý stojí na strane detí – nie na strane systému. Ak sa niekde deje krivda, ak dieťa z domova alebo zo školy nemá možnosť brániť sa, práve tento úrad má zasiahnuť. Zákon mu na to dáva veľké právomoci a to oveľa väčšie, než majú iné inštitúcie. Môže prísť do detského domova, liečebne či diagnostického centra, pozrieť si spisy a správy, pýtať si testy alebo posudky, a hlavne sa môže rozprávať s deťmi osobne a bez prítomnosti dospelých, aby sa nebáli povedať pravdu. Ak zistí, že sa niečo porušilo, má právo napísať oficiálnu správu a žiadať, aby sa to napravilo. Inak povedané, Úrad komisára pre deti má byť strážcom práv detí – ten, kto hľadá tiché zlyhania, ktoré sa odohrávajú bez kamier, v papieroch, v rozhodnutiach, v triedach a v kanceláriách.
Keď sledujem príbehy akým je aj ten Nikolasov, neviem sa ubrániť otázke: kde je tento Úrad komisára pre deti, keď sa toto deje? Pretože ide o inštitúciu, ktorá dobre pozná prostredie centier pre deti a rodiny aj reedukačných zariadení, má s týmito organizáciami dlhoročné skúsenosti a rozumie, ako celý systém funguje. O to viac by mal byť tento úrad prítomný práve tam, kde deti potrebujú, aby sa ich niekto zastal so skutočnou odvahou konať.
Lenže v skutočnosti to často vyzerá inak. Namiesto pravidelných návštev zariadení, rozhovorov s deťmi a kontroly spisov sa pozornosť úradu venuje najmä osvete. Organizujú sa konferencie, diskusie, prednášky a projekty, ktoré síce vyzerajú dobre navonok, ale neprinášajú zmenu tam, kde je najviac potrebná. Na sociálnych sieťach sa zdieľajú fotky z podujatí, kde sa hovorí o psychickej pohode či internete. To všetko je dôležité, ale skutočná podstata práce tohto úradu má byť inde a to tam, kde nie sú kamery. V detských domovoch, v poradniach, v školách, v súdnych sieňach. V miestach, kde sa rozhoduje o osudoch detí.
Nikolasov príbeh nie je ojedinelý. Je to ukážka toho, ako môže zlyhať systém, ktorý má deti chrániť. A nejde len o smutný príbeh s dobrým koncom. Hovoríme o vážnom zlyhaní systému sociálnoprávnej ochrany detí, o konkrétnych ľuďoch, ktorí rozhodli, že dieťa má ísť preč od mamy, ktorí mu neskôr napísali diagnózu, ktorí ho zaradili do špeciálnej školy a zbavili svojprávnosti. Títo ľudia majú mená, funkcie, podpisy pod rozhodnutiami. Sú to zamestnanci kurately, psychológovia, riaditelia domovov, špeciálni pedagógovia, pracovníci poradní a sudcovia. Spolu možno desať, pätnásť ľudí. A každý z nich mal moc zasiahnuť. Ich mená poznajú na ministerstvách práce, školstva, spravodlivosti, aj na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny. Pozná ich aj Úrad komisára pre deti. A napriek tomu sa nič nezmenilo.
Tento úrad by mal byť práve tým, kto sa na takéto prípady pozrie dôkladne. Mal by chodiť na monitoringy, pozerať do spisov, pýtať sa, koľko detí bolo v minulosti zbavených svojprávnosti a prečo. Mal by vedieť, či IQ test, ktorý o niekom rozhoduje, je aktuálny, či zohľadňuje aj praktické schopnosti, nie len čísla. Mal by vydávať správy o tom, kde sa systém správa nespravodlivo, a trvať na tom, aby sa chyby napravili. Mal by byť hlasom detí, nie len úradom, ktorý o nich hovorí.
Z televízneho príbehu o Nikolasovi vyplýva, že takéto prípady sa nestali len raz. V detských domovoch sa to podľa neho dialo bežne. Deti, ktoré mali zdravotné ťažkosti, slabšie výsledky v škole alebo pochádzali z rómskych rodín, často automaticky končili v špeciálnych školách. A keď dosiahli osemnásť, prišli o svojprávnosť. Nie preto, že by boli neschopné, ale preto, že to bolo jednoduchšie. Jednoduchšie pre úrad, pre súd, pre systém. Koľko takých detí bolo pred Nikolasom? A koľko po ňom? Koľko z nich dnes žije s papierom, že nie sú schopné rozhodovať, aj keď denne dokazujú, že to zvládajú?
Úrad komisára pre deti síce vo svojich správach a na webovej stránke uvádza, že robí rôzne druhy monitoringov napríklad návštevy centier pre deti a rodiny, školy či obce, kde žijú deti z marginalizovaných komunít. To všetko znie dobre, ale práve pri prípadoch ako Nikolasov sa ukazuje, že tieto monitoringy nestačia. Nevieme, koľko detí bolo v minulosti zaradených do špeciálnych škôl bez dôvodu, koľko mladých ľudí bolo po odchode z domova zbavených svojprávnosti, ani koľkým z nich sa niekto ozval a pomohol. Takéto údaje by mal mať úrad k dispozícii, lebo bez nich sa z príbehov ako ten Nikolasov nikdy nestane systémová zmena. A kým sa čísla nespočítajú a zodpovednosť nepomenuje, všetko ostane pri pekných správach a slovách, ktoré sa po čase rozplynú.
Podľa oficiálneho merania spoločnosti Mensa Slovensko, ktoré bolo zverejnené priamo v relácii V siedmom nebi, má Nikolas IQ 115. A práve to ukazuje, ako veľmi sa systém môže mýliť. Jedno nesprávne rozhodnutie ho na roky zaradilo medzi deti s mentálnym postihnutím, hoci v skutočnosti patrí medzi nadpriemerne inteligentných ľudí. Nikolas dnes dokazuje, že jedno nesprávne rozhodnutie nehovorí nič o tom, aký je človek. IQ 47 mu nezabránilo učiť sa, zaujímať sa, byť zvedavý. Deti nie sú čísla, diagnózy ani kolónky v tabuľkách. A Úrad komisára pre deti by mal byť ten, kto to pripomína každému riaditeľovi školy, sociálnej pracovníčke, sudcovi, aj nám ostatným.
Nikolasov príbeh by nemal zostať len pri dojatí. Mal by sa stať zrkadlom, do ktorého sa pozrú všetci, ktorí nesú zodpovednosť za ochranu detí v tejto krajine. Úrad komisára pre deti každoročne predkladá svoju správu o činnosti poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Poslanci o nej rokujú priamo v pléne a preto by mali presne vedieť, čo tento úrad robí, ako napĺňa svoje zákonné poslanie a či sa jeho práca reálne dotýka detí, ktorých práva má chrániť. Možno by to chcelo viac ako len formálne prerokovanie, možno by to chcelo záujem, otázky a úprimný tlak na výsledky.
Otázky by však nemali smerovať len k úradu. Aj Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny by malo vysvetliť, aké kroky plánuje, aby sa podobné chyby neopakovali. Ako preveruje odborné posudky? Ako chráni deti, ktoré sa nemajú ako ozvať? A kto vlastne kontroluje kvalitu rozhodnutí, ktoré im menia život?
A napokon – novinári, redakcie a verejnosť. Ak sa vám zdá, že ide o ojedinelý prípad, možno sa len nepozeráme dosť pozorne. Príbehov ako Nikolasov môže byť viac, len o nich nikto nehovorí. Preto je dôležité, aby sa o tejto téme písalo, pýtalo a hovorilo nahlas.
Deti nemajú tlačovú konferenciu. Nemajú PR oddelenie. Majú len nás, dospelých, ktorí by mali mať odvahu pýtať sa, keď ticho bolí viac než pravda.
Nikolas sa dnes pozerá do neba, sleduje oblaky a predpovedá počasie. Vidí súvislosti, ktoré mnohí prehliadame. A ja sa pýtam: kto sa pozrie naňho? Kto sa pozrie na všetky tie deti, ktoré sa stratili v systéme, v papieroch, v rozhodnutiach? Kto sa ich spýta, či sa ešte cítia ako ľudia? Ak to neurobí Úrad komisára pre deti, potom na čo ten úrad vlastne je?
