Celé to začalo tým, že sa na rôznych úradoch začali objavovať rodiny, kde rodičia nepozostávali z bežnej kombinácie muž-žena. Kto ste si už čosi pochodili po úradoch, tak asi viete, čo takej poctivej úradníckej duši spôsobí akákoľvej odchýlka od bežného scenára. Na Slovensku stačí, keď sa na fotke pozeráte doľava namiesto doprava a už musí teta Gitka z prepážky telefonovať tete Marienke, že či môže takú rebelskú fotku nalepiť na preukaz do knižnice.
Tak si predstavte, čo za zdesenie musí nejakej takej tete Gitke spôsobiť partnerské duo, kde ona je ona a on … je tiež ona. To zhnusenie by ešte teta Gitka na prepážke prežila. Koniec-koncov prežila chlapca s náušnicou, módu bedrových nohavíc, príchod instantnej kávy aj rezanie piva sprajtom. Nejaký párik sodomitov ju nerozhádže.
Katastrofa je v niečom úplne inom: na takéto niečo totiž nie je kolónka v počítači.
Roky poctivej práce sa dostávajú do opozície s realitou, ktorá stojí pred ňou. Problém navyše nie je len v tom, že by teta musela zapísať ženské meno do mužskej kolónky. Problém je aj v tom, ktorú z dvoch žien do kolónky zapíše. Zvlášť v prípade, keď sa ani jedna z nich necíti byť mužom.
Čo sa s tým dá robiť? Dali by sa vytvoriť dva formuláre: jeden s pohlaviami a druhý bez pohlaví. Ale na to sú úradníci málo odvážni, informatici málo pracovití a dane príliš nízke. Tak sa vyrobí jeden formulár, ktorý je univerzálny a nerieši pohlavie pokiaľ to nie je nevyhnutné.
To je všetko. To je celý príbeh. Nikto vám nechce brať otca ani matku. Nikto vám nechce prikazovať, ako vás majú vaše deti oslovovať a ako máte vy oslovovať svojich rodičov. Ja volám svojho otca “tatino”, kolega volá svojho otca “tata”, ďalší kolega volá svojho otca “Andrej”. A nikto nám do toho nekecá.
Okamžite sa postavím na vašu obranu, keby vám niekto chcel prikazovať, ako máte volať svojich rodičov alebo ako majú vaše deti volať vás. Zatiaľ vám to ale nikto nenúti ani nezakazuje, tak nevyvolávajte vášne tam, kde netreba.
Formuláre takto fungujú u nás už dlho a stále sme tu.
Do daňového priznania píšete mená svojich detí bez identifikácie, ktoré z nich je syn a ktoré je dcéra. Má to nejaký vplyv na to, ako ich nazývate a čo k nim cítite? Nie. Majú vaše deti kvôli tomu krízu sexuálnej identity? Nie. Je to len sprosté tlačivo z ešte sprostejšieho úradu a nič nezmení na tom, kto sme, čo cítíme a čo k nám cítia naši blízki. Jedine, že by ste do toho daňového priznania priznali viac ako treba. To pozor! Vtedy vás možno bude mať vaša rodina o trochu menej rada.
Do žiadosti o prídavok na dieťa píšete, či ste rodič. Nie, či ste otec alebo matka. Rodič. Bodka. Majú kvôli tomu vaše deti problém rozhodnúť sa, ako vás oslovia? Pochybujem. Cítite vy nutkanie podľahnúť homosexuálnym zvodom, lebo kolónka o vašom postavení v partnerskom zväzku nebola v tlačive dostatočne pohlavne vyjasnená? Asi nie. A ak áno, tak to nebude tým tlačivom...
V žiadosti o rodičovský príspevok sa dokonca vyskytuje formulácia “druhý rodič”. Znamená to, že osoba v tejto kolónke je druhoradým rodičom? Neznamená. Je to úradnícka nevyhnutnosť. Možno trochu aj úradnícka buzerácia nútiť občanov vypisovať všade všetko možné. Ale rozhodne to nie je separácia na rodičov prvej triedy a druhej triedy.
Sú to všetko len hlúpe tlačivá a keď vás rozčuľujú, tak sa skôr snažme obmedziť byrokraciu ako takú. Lebo tá škodí ľuďom viac než to, ako sa ktorá kolónka volá.
Áno, máte právo cítiť sa dotknutí.
Samozrejme, môžu nastať prípady, že sa niekto cíti dotknutý aj pri vypisovaní existujúcich slovenských tlačív. Ľudia sú rôzni a dotýkajú sa ich všemožné veci. Možno niekoho predsa len urazí, že sa ho tlačivo nespýta, či je otec alebo matka. Možno niekoho naozaj urazí, že sa o ňom v tlačive hovorí ako o “druhom rodičovi”.
Teoreticky by sme mohli vyrobiť nové tlačivá s formuláciami, ktoré týchto ľudí urážať nebudú. Ale nové formulácie by zase urážali iných ľudí. Tak vyrobme špeciálne tlačivá pre každého, kto sa cíti nejaký dotknutý:
Tlačivá pre homosexuálov, lebo im možno vadí, že sa ich pýtame na pohlavie partnera.
Tlačivá pre heterosexuálov, lebo im možno vadí, že sa ich nepýtame na pohlavie partnera.
Tlačivá pre staré dievky, lebo im možno vadí, že sa ich vôbec pýtame na partnera.
Tlačivá pre otcov, lebo si možno nie su istí, či sú naozaj otcom.
Tlačivá pre ženy, ktoré partnera nepovažujú za muža, lebo nevie zabiť kapra na vianoce.
...
Možno sa vám zdá, že preháňam. Trt makový. Ak ste niekedy skúsili zorganizovať večeru či výlet pre viacčlenný kolektív, tak viete, že ľudia sú svine nevďačné a sú schopní tých najbizarnejších požiadaviek. Zvlášť keď uvidia, že ste už urobili výnimku pre jedného z nich.
Áno máte právo cítiť sa dotknutí, ak sa vás niekto neopýta na vaše pohlavie alebo ak vás niekto označí za rodiča číslo dva.
Ale naozaj je toto to, čo vás reálne ohrozuje? Do tlačív u nás už roky vypisujeme milióny bezpohlavných rodičov a druhých rodičov a bezpohlavných detí. Napriek tomu máme šťastné rodiny, milujeme svoje deti, milujeme svojich rodičov. Voláme ich ako chceme a žiadny formulár to nikdy nezmení.
Čoho sa naozaj treba báť.
Ostražitý treba byť skôr pred škodlivými zmenami, ktoré pramenia z prehnanej politickej korektnosti. To, že máme právo cítiť sa dotknutí, totiž ešte neznamená, že ostatní majú povinnosť správať sa podľa toho.
Rôznym ľuďom vadia rôzne veci. Keď dnes vadí vám, že vás niekto označil za rodiča čislo dva, zajtra bude vadiť inému, že bol označený za obézneho, pozajtra bude ďalšiemu vadiť, že bol označený za bicyklistu... Onedlho sa dostaneme tam, že nebudeme môcť povedať takmer nič. Zo strachu, že budeme označení za politicky nekorektných.
Ak tomu chceme predísť, musíme občas chtiac-nechtiac prehryznúť aj to, že sa sami cítime dotknutí tým, ako nás iní označujú. Ak to neprehryzneme a chceme to regulovať, tak roztáčame nebezpečnú špirálu politickej korektnosti. A to plati pre každého. Pre hetero, pre homo, pre obéznych aj pre bicyklistov.
Každý sme niečo podobné zažili. Ja som za svoj život bol babský cecok, okuliarnik indický, buzerant, kockatá hlava, metalista (čo sa ma špeciálne dotklo, lebo som bol depešák) a ešte som bol kadečo iné, čo sem ani nemôžem napísať, lebo by ma zakázali. Nebolo mi to príjemné, ale čo by som dosiahol tým, že tie označenia zakážem? Nechal som ľudí, nech si hovoria, čo chcú a žil som si, ako sa mne páčilo. Dnes mám parádny život, prácu, ktorá ma baví, partnerku, ktorá ma miluje, a je mi jedno, ako ma kto nazýva.
Takisto vy, ak vás vytáča, poburuje alebo nedajbože desí nejaký trápny formulár. Milujte svojho partnera, nech ho formulár označuje ako chce. Milujte svoje deti a svojich rodičov, nech ich formulár volá tak či onak. Žite si svoj vlastný život.
Ak ste šťastní, tak vám môže byť jedno, či ste rodič číslo jedna alebo rodič číslo dva.
A ak vám to jedno nie je, tak hľadajte, čo vám naozaj v živote chýba ku šťastiu. Stavím sa o čo chcete, že to nie je nejaké slovo vo formulári.Ak sa vám článok páčil, pripnite ma na
