Mečiar takýchto “atentátov” údajne prežil deväť, Tomanovej pes jeden. S obavami o svoj život sa neváhal verejnosti zdôveriť ani súčasný Mečiar premiér. A keď sa Aliancii za rodinu nedarilo v kampani, na pomoc prišiel výhražný list Chromíkovej rodine.
Mečiarovi jeho deväť atentátov nemusíte veriť, ale v princípe to možné je.
Čo je ale odtrhnuté od reality, sú náreky nad cenzúrou a upieraním slobody slova.
Nie si cenzurovaný, si neschopný.
Nežijeme v dobe, kedy sa kritické názory museli šíriť protizákonne a potajomky, v strachu o vlastnú slobodu, rodinu a neraz aj život.
Keď vám dnes šéfredaktor zatrhne článok, publikujte na vlastnú päsť, zmeňte redakciu, založte si blog alebo celý časopis. Vydajte knihu. Keď vám zatrhnú besedu v knižnici, prenajmite si kulturák. Keď vám YouTube zruší vaše videá, založte si vlastný web. Ak neviete ako na to, spýtajte sa.
Možností je toľko, že kto sa dnes u nás pasuje za cenzurovaného, tak je v skutočnosti len neschopný.
Alebo … a to je pravdepodobnejšie … vyhovuje mu póza martýra a už sa nevie dočkať, kedy ho kto zase zakáže. Lebo to takým ľuďom robí dobre. Nejde im o šírenie myšlienok ale o vlastné ego.
Neskáčte im preto na lep a neverte im to martýrstvo. Kto chce komunikovať, hľadá riešenia. Kto si chce masírovať ego, vypisuje uplakané listy prezidentovi, ako on chudáčik v dobe lacného vysokorýchlostného internetu, digitálnej tlače a komerčného prenájmu spoločenských priestorov nemá priestor pre vyjadrovanie.
Sloboda prejavu u nás je. Prejdite sa po našom internete, či kníhkupectvách a nájdete také výplody, že lepší dôkaz slobody slova neexistuje. Hoci vám budú niektorí ľudia tvrdiť, že tu žijeme v akejsi neslobode a diktatúre. A vraj nemáme slobodu ani povedať, že aha toto je aký zaujímavý časopis.
Nie si šikanovaný, si oponovaný
Samozrejme, že máme slobodu povedať, že aha aký zaujímavý časopis. A ostatní ľudia majú slobodu povedať, čo si myslia o našom názore alebo o nás.
Mám slobodu povedať: Viem sa teleportovať do Košíc (len sa mi práve nechce).
A vy máte slobodu povedať: Tomu človeku hrabe alebo je klamár
Sloboda nie je vatička, v ktorej nám nikto nesmie odporovať alebo nás kritizovať. A keď nám niekto názorovo oponuje, tak to ešte samo o sebe nie je ani šikana ani intolerancia. A už vôbec nie cenzúra.
Označiť názorového oponenta za intolerantného je rovnaká mentálna barlička ako robiť zo seba cenzurovaného mučeníka. Odvádza to pozornosť od racionálnej debaty na úrovni argumentov a presúva to debatu do falošnej emotívnej pozície “ten je ublížený a tamten mu ubližuje”. Myšlienky však nie sú pravdivé podľa toho, kto je “šikanovaný” ani podľa toho, koho ste kamarátka.
Tolerancia nie je submisivita
Tolerancia neukladá povinnosť mlčať. Mlčanie nie je tolerancia. Mlčanie je submisivita a tichý súhlas. Je dôležité ozvať sa, keď niekto šíri nepravdu či legitimizuje podvodníkov. Alebo keď pomáha vytvárať falošnú auru mučeníka niekomu, kto je (ako som ukázal vyššie) v skutočnosti len neschopný egomaniak.
Nebudem sa stavať na stranu Michala Hvoreckého, nestotožňujem sa s formou, akou sa ozval on. (Vecnejšie to vyjadril Michal Havran). Okrem formy je tu však ešte obsah a v tom majú obaja Michalovia pravdu.
A preto sa aj ja ozývam, že ak vám niekto rozpráva o názorovej diktatúre, mediálnych popravách a zakázaných časopisoch, tak vám klame a s najväčšou pravdepodobnosťou ide o snahu budovať mučenícky kult.
A ak vám niekto rozpráva, že žije len zo vzduchu a kávy, tak vám klame tiež.
P.S. Chcel som pripojiť aj svoj “Je suis” obrázok a pridať sa tak k ľuďom, ktorí povyšujú banálne aférky na úroveň teroristického útoku v Paríži. Ale po francúzsky viem len toľko, čo ma naučili Monty Pythoni:
Ak sa vám článok páčil, podporte ho na vybrali.sme.sk
