Či už bol Platón nevyliečiteľným romantikom alebo utopistickým starovekým užívateľom omamných látok, je dnes už jedno. Jeho teória o partnerstve hovorí (ak to nebude celkom presné, nech mi filozofofia, zamilovaní a platónovci odpustia): kedysi existovali na svete iba bytosti, ktoré mali štyri ruky a štyri nohy a (snáď správne predpokladám) aj dve hlavy. Bolo im sveta žiť a od samej roztopaše vymýšlali výčiny, na ktoré sa bohovia už ďalej nevydržali pozerať (pre zvedavých a perfekcionistov: v príslušnej literatúre sa neuvádza, čo za skutky to boli). A tak boli naše viackončatinové bytosti od bohov potrestané. Rozťali ich na polovicu a každú hodili od tej druhej čo najďalej. A to najromantickejšie na záver: a odvtedy každá polovica blúdi po svete a hľadá k sebe svoju druhú polovičku... Ako je to už nám - ľuďom vlastné, prudko som sa nad tým zamyslela, a snažila som sa nájsť odpoveď na otázku: prečo sa ešte žiadne z rozpolených bytostí nenašli (teda, možno našli, ale v novinách o tom zatiaľ nepísali, ani v telke to nedávali)? Kde sa stala chyba? A prišla som na to. Každá polovica tú svoju druhú hľadá, takže to znamená, že sa neustále premiestňujú, pohybujú a nechcem na to ani pomyslieť, ale aj míňajú. Preto som sa rozhodla urobiť prevratné, dejiny meniace rozhodnutie: ja počkám až si moja polovica nájde mňa. Čakám. Čakám. Stále čakám. A nič. Kde sa stala chyba? Prečo nechodí? Plaví sa na zaoceánskom parníku? Rieši na galapágskych ostrovoch otázku evolúcie? Drží ho v pivnici zavretého jeho zlá matka, pretože nám nepraje našu lásku? Stretol sa pri svojej expedícii s Yetim a dal mu prednosť predo mnou? Počíta pomocou telescopu hviezdy na nebi a zatiaľ ich narátal len 8 biliónov? Má amnéziu a nevie si spomenúť, že je mojou polovičkou a že ma má hľadať? Som presvedčená, že moje rozhodnutie čakať je správne. Určie príde. Raz. A tak čakám. Na Godota.
Filozofické ponaučenie: Kto čaká, čaká.
Už raz niekto povedal: Keby sme čakali na stretnutie s ideálom, celý život by sme strávili v čakárni.
