Včera o tom hovorili opäť v televízii. O Majkinom príbehu.
Všetko sa začalo vo februári, keď sa Majka obesila. Motív? Na prvý pohľad jasný - schovaný bicykel.
Majku našla jej starká. Ešte aj teraz - po štyroch mesiacoch - sa jej oči zalievali slzami pri spomienke na vnučkine bezvládne telo.
Lekári o Majkin život bojovali a boj vyhrali. Majka žije ďalej.
Žije ďalej v detskom domove. Súd nariadil ústavnú výchovu.
Majka chce ísť domov. Za mamou. Za starkou. Za bratmi, ktorí sa k nej nesprávali pekne. Za detsvom, o ktoré v priebehu dňa prišla.
Všetci ju vnímajú ako tú "obesenú". Stigma, ktorú si Majka nesie, jej nepomáha. Robí z nej inú Majku ako všetky Majky v jej veku.
Nechcem tým povedať, že Majka iná nie je. Je, už iba tým, čo prežila, sa bude odlišovať. Avšak je inakosť dovôdom na označkovanie človeka?
Mám ten pocit, že máme tendencie ľudí škatuľkovať, pretože nám to zjednodušuje komunikáciu s nimi. Tento je alkoholik, proste "chlastá". Tento je workoholik, proste maká. Táto je anorektička, proste "nežerie". Táto je obesená.
Nevnímame ľudí ako ľudí, ale cez ich problém. A zabúdame sa pýtať, prečo sa niečo také deje. Čo je za tým, že niekto pije? Že iný pracuje 28 hodín denne? Že ďalšia odmieta jesť? Že sa Majka obesila?
Dúfam, že ľudia okolo Majky sa začnú pýtať a nevyužijú svoje ruky na to, aby na ňu ukazovali prstom, ale na to, aby jej pomohli.
