Bola som niekto... dnes som len diagnóza

Neexistujú odpovede na tieto otázky. Viete, že jediné čo máte je nádej a jediné čo môžete je dúfať a veriť. A hoci všetky tie procedúry a pobyty v nemocnici a terapia je náročná, ťažká fyzicky aj psychicky... neskutočne ubíjajúci je bohužiaľ aj prístup ľudí k onkologicky chorému pacientovi, prístup zdravotníckeho personálu. Jedna vec, že na mnohých pracoviskách si nedokážu prácu zorganizovať tak, aby takto ťažko skúšaného človeka, kvôli rôznym krvným testom nemuseli preháňať od jednej ambulancii k druhej, čo znamená od jednej čakárne plnej chorých ľudí, k druhej čakárni plnej chorých ľudí, hoci človek s onkologickou diagnózou má imunitu značne oslabenú. No ale na Slovensku to nejde. Keď sa dostanete na rad, osopí sa na vás generál ambulancie t.j. sestra, ktorá nechápe, čo vám to tak dlho trvá, už ste tu mali dávno byť. A vy sa cítite ako nikto, ako ten najbiednejší človek na tejto planéte. Lebo chorý človek sa v tejto republike dostáva veľmi rýchlo na okraj spoločnosti. Nikoho nezaujíma, kým ste vlastne. Ste len diagnóza aj to neistá. Skloníte hlavu, lebo na viac nemáte silu...tú ste už minuli na nemocničnom lôžku pri tretej chemoterapii. Vypočujete si jej starosti, ktoré vám nič nehovoria, lebo vy máte už len jednu starosť a to prežiť. Nakoniec vás vybavia, akurát zistia, že bolo by dobré prísť aj o dva dni, lebo ešte vám zistili nízky hemoglobín. Na odvážnu otázku, či by to nešlo ešte dnes, lebo predsa, zas o dva dni zháňať odvoz, preplnená čakáreň...je len 9.30, radšej by ste počkali... nuž dostanete veľmi ráznu odpoveď : Vy nemáte deti? Nech vás dovezú. Dnes to už nejde, nevidíte aká je plná čakáreň? Nemáme len vás. Nuž áno máte deti. Ale aj tie sa musia starať o živobytie, lebo za chvíľu nebudete mať ani vy z čoho žiť, keby prišli aj oni ešte o prácu kvôli častým OČR, hmm.... asi sa to ťažko vysvetľuje niekomu, kto nezažil, no bohužiaľ, to nechápu ani tí, ktorí vidia každý deň nešťastie ľudí ťažko skúšaných.. stali sa z nich takí odolní aby prežili? To jediné by dokázalo ospravedlniť ich správanie... ale na druhej strane... bola som hospitalizovaná v inej nemocnici a tam tá organizácia aj správanie bolo ľudské... Prečo len v jednej ambulancii zo sto, nechcem preháňať, ale možno aj vyššie číslo by sa hodilo, sa dá práca zorganizovať v prospech čakajúcich pacientov? Viem, že práca sestry nie je ohodnotená tak ako by mala byť, no práca sestry nie je iba práca, alebo povolanie. Je to poslanie a umenie obetovať sa pre druhých ľudí, takto nás to učili na škole a takto som si to ja osvojila. Žiadna sestra, ktorá berie svoje povolanie iba ako prácu, nie je dobrou sestrou. Toto povolanie si vyžaduje oveľa, oveľa viac. Nielen kopec vedomostí a zručností, ale najmä ľudskosť, empatiu a vôľu obetovať sa pre dobro druhých ľudí. Vyzývam vás všetkých milí zdravotnícki pracovníci, skúste nás brať ako ľudí, aj keď sme chorí, nielen ako diagnózy, nás to nijako neteší, že musíme klopať na vaše dvere a verte mi, máme jedinú túžbu, nikdy nepotrebovať vaše služby. My tam nechodíme, aby sme vás otravovali, my za vami chodíme, keď vás naozaj potrebujeme.