Prisadne si milá babička. Na prvý pohľad mi je jasné, že asi budem musieť komunikovať, hoci sa mi veru nechce. Nemám náladu na prázdne reči. Všetci vieme ako mnohí dôchodcovia majú kultúru navštevovať ambulancie. Na kus reči. Možno tak ako mnohí konzumne založení mladíci navštevujú nákupné strediská. Babička si sadne a z reči tela mi je jasné, že tento krát rozhovoru neujdem. Len nech ma už zavolajú dnu, nech to netrvá dlho.
- „Čo je tu toľko ľudí?“ Opýta sa tak milo, že zrazu sa moja prísna tvár úprimne rozžiari, pozriem do očí starkej a vidím v nich neskonalú nehu.
Vymeníme si pár viet a dozvedám sa, ako aj starká rada číta, dodnes má doma uskladnené hromady časopisov, aj plus sedem dní, odkladá ich od 90tych rokov, možno nejakému študentovi sa zídu, veď je to už história, možno si raz niekto prečíta, ako to tu bolo za Mečiara.
Ja jej trochu oponujem, že v dnešnej dobe si študenti všetko nájdu na internete a už nemusia toľko lúskať časopisy a navštevovať knižnice.
- „Viete, aj my sme v práci už používali počítače, ale ja som tým mašinkám neverila, vždy som si všetko radšej overila na papieri.
Vyjde sestrička, babička sa rýchlo postaví, chce len kartu odovzdať, čo sa jej aj podarí... Ešte sa za mnou obzrie, aby sa pozdravila a už jej niet.
Ja zostávam sedieť, čakám, kedy prídem na rad... a zrazu mi je veľmi smutno, že babička už odišla, tak rada by som ju počúvala, ako to bolo kedysi...
.....škoda, že ja už nemám babičku.
