Už včera som vedela, že to bude mať rýchly spád. Si ten typ..dieťa hrajúce sa na dospelú osobu,..
Prečo Ti už nechýbam? Prečo mi už nepíšeš, chýbaš mi, keď si inde a nie pri mne. Prečo mi nezavoláš a nepovieš mi, že ma miluješ, že Ti je tam smutno, že už sa tešíš domov. Že sa tešíš na mňa. Prečo? ???
Lebo už to tak nie je. Podpísala som si to svojím správaním, netvrdím opak ani nebudem. Nevládzem to už ťahať za oboch, nevládzem už bojovať o tvoju pozornosť a dostávať len výsmech.
Budeš raz dobrým frajerom, ale nie v tejto dobe, nie teraz a nie mne. Ja sa trápim, naozaj sa strašne trápim. Nevládzem. Chce sa mi plakať, vždy keď na teba pozriem chce sa mi plakať. Stratila som v tebe človeka, ktorého som milovala.
Už ani Pán Boh nechce aby sme sa takto ďalej trápili, a držali niečo čo nefunguje. Už nepočúva moje každodenné modlenie aby mi vrátil tú osobu do ktorej som sa zamilovala.
Chcela som byť s tebou navždy, chcela som aby sme mali rodinu, no teraz chcem len pokoj, pokoj pre samú seba, pokoj, ktorý mi dá aspoň malý zmysel k životu.
Dala by som Ti všetko na svete, chcela som len byť výnimočná pre teba, nie samozrejmosť, slúžka a opatrovateľka, hračka..
Neviem, čo sa stalo, ani prečo.. ale už neverím, že to bude iné a ani sa nevládzem ďalej snažiť....
Myslela som, že som pre teba všetkým...
