Čaro vyjadrovania

Klasický predskúškový deň. Máte pocit, že neviete dosť, no hlava si už predvčerom povedala, že dosť má. Zo zotrvačnosti som ešte dobehol na spoločný brainstorming, aby som podporil morálku kamarátov a pokúsil sa potvrdiť si, že informácie, ktoré som načerpal doteraz, sú vierohodné a správne. Problémom takýchto stretnutí býva, že ak nie ste naozaj naučení poriadne, odchádzate z nich s pocitom nervozity a neistoty. Nečudo, stalo sa i mne, i keď som voči nervozite do istej miery imúnny. V skleslej nálade a s nie veľmi pevným odhodlaním doučiť sa všetko potrebné, som sa vydal busom na spiatočnú cestu. Starý dobrý Ikarus s číslom 39 bol nevídane prázdny, vďaka čomu sa mi ušlo strategické miesto vzadu s výhľadom na celé útroby kedysi vlajkovej lode MHD. Vtedy ešte nebolo na čo pozerať...   Situácia sa zlepšila po pár zastávkach, keď nastúpili jedna za druhou tri slečny, očividne priateľky. Priznám sa, že o ľuďoch si veľmi často vytváram názor pri prvom stretnutí a teda takmer okamžite viem povedať, či na mňa dotyčný/á pôsobí pozitívne alebo naopak. V tomto prípade mi boli minimálne sympatické. Vravím na okamih, pretože presne toľko trvalo, kým sa nezačali "rozprávať". Očividne boli z druhej strany Dunaja a síce z Petržalky. Petržalčania sú fajn ľudia, žije tam zopár mojich kamarátov i rodinných príslušníkov. Majú akýsi vlastný dialekt, ktorému nie každý je schopný porozumieť. Kto nevie a nepočul vlastnými ušami, nepochopí. Toto všetko je v poriadku, dokonca viackrát som to považoval za veľmi milé. Avšak slečny svoju asi dosť chatrnú slovnú zásobu korunovali takým silným afektom, že by s ním mohli okná rozbíjať.   -Néé, šak ma očúvaj, ti hovorím, ani týžden...oné...s ním nebudeš chodiť.   -Si sprostáá, budem...   -Sa stavíím, onéé, že néé...  Bolo to žalostné, moje sympatie umreli s prvým slovom. V istom zmysle sa mi to javilo komické, mladé dievčatá mékajú po sebe v petržalčine, no akosi sa mi potvrdilo, že nie vždy krásna fasáda skrýva podobne krásnu osobnosť. Verím, že každý sa zmeniť môže, ak chce. Slovnú zásobu si určite časom vylepšia i s petržalčinou sa žiť dá, ale spôsob, akým sa vyjadrovali, bude chcieť veľmi pevnú vôľu, aby ho bolo možné udržať na uzde.   Reč je zaujímavý dar, pretože nám neumožňuje len komunikovať slovami, ale nesie v sebe ešte niečo. Môže byť rôzne podfarbená, ponúka vlastné spektrum citov a emócii, ktoré buď potvrdzujú to, čo vravíme slovami, alebo to menia, či tomu odporujú. Darmo, neviem nájsť krásu tam, kde znie v reči opovrhnutie a chlad. A dievčatá sa rozprávali akoby jedna druhú nenávideli, nie slovami, ale srdciami. Takéto pokrytectvo mi prišlo smutné, najmä keďže to nedávno boli ešte deti. Isté medze slušnosti musia platiť nielen medzi priateľmi a blízkymi, aspoň základná úcta či rešpekt určite stačia. No vo vzťahoch, silnejších, akým priateľstvo bezpochyby je (alebo by malo byť), kde cítime štipku dôvery, by mala byt cítiť aj táto radosť, že máme komu dôverovať a že konkrétna osoba pre nás niečo znamená. Lebo ak je povrchná reč s priateľom, aká môže byť osoba, ktorá ju prednáša?