Varenie ako profesia už veľmi dávno nie je len ženská doména, avšak čo sa rodiny týka, v našej zemepisnej šírke ešte stále pretrváva vžitá predstava, že osobou za sporákom má byť "pani domu". A nie je to len názor mužov, ale často krát aj žien. Najskôr to súvisí s pocitom, že sa chlap mieša do ženského teritória a tým nepriamo spochybňuje jej schopnosti v danej oblasti. Niečo ako: "Preboha, čo to ten môj vyvádza? Hm, vonia to dobre...je lepší kuchár??? Ale ved JA ho v kálaní dreva neprekonám!" Slabšie povahy prepadnú sebaľútosti, silnejšie najskôr vypoklonkujú nádejného kuchára z kuchyne a jeho produkt zveria do prúdov miestnej kanalizácie. Prečo? Pretože jednoducho žijeme vo svete porovnávania a hodnotenia, kde každý chce vyniknúť nad ostatnými... Ako je na tom samotné varenie... Po viacerých pokusoch a porovnávaniach sa mi zhruba potvrdilo, že nie každý má na to uvariť niečo stráviteľné. Pričom dosť závisí aj od subjektivity názoru, atď. Veď koľko ľudí, toľko chutí. Ale áno, existujú jedinci, ktorí šikovne pripália aj vodu na čaj :) Zaujímavejším odhalením pre mňa bolo, keď som objavil rôznorodosť jednotlivých jedál, nehovoriac o ich pestrosti. Ide o to, že nie je možné uvariť identické jedlo ako niekto iný. Mám to vyskúšané. Môžete presne do bodky postupovať ako niekto iný, dodržať všetky objemy, váhy i časy, pridať rovnaké ingrediencie a napriek tomu bude váš výtvor chutiť inak, horšie či lepšie alebo jednoducho odlišne. Doteraz sa mi nepodarilo uvariť takú skvelú slepačiu polievku, akú varí moja mama, a to napriek tomu, že som ju raz dokonca skúšal variť paralelne. Niežeby bola zlá ;) Keď už sme pri mamách...nastáva tu zvláštna situácia. Určite ste už častejšie boli svedkom situácie, keď sa muž sťažuje na váru svojej polovičky a prednáša pritom obvyklú vetu: "Moja mamička varí halušky lepšie!" (za halušky si dosaďte ľubovoľný pokrm). Gazdinky, pokoj. Vo väčšine prípadov to určite neznamená, že varíte horšie. Je to len dôkazom silného návyku na domácu stravu a prirodzená previazanosť syna s matkou. Ďalším aspektom, ktorý sa dotýka mamičiek. je bezpochyby ich starostlivosť (často krát prehnaná... mami, odpust), ktorá do istej miery ovplyvňuje aj jav predchádzajúci. V tomto nastáva istý paradox. Mama chce pre nás to najlepšie a preto spochybňuje, že si sami dokážeme uvariť dostatočne výživný pokrm. Na strane druhej sú v drvivej väčšine práve synovia tí, ktorých mamičky najviac zbožňujú a ktorých neomylnosť bránia až do krvi. Sú to extrémy a je jasné, že situácia skôr či neskôr skĺzne do jednej z týchto skupín. V mojom prípade do prvej. Keď spomeniem, že varím, alebo sa na to chystám, začne si zo mňa uťahovať, po čom nasleduje nekonečný zoznam dobrých rád. Študujem a bývam u starého otca (z maminej strany), preto nastávajú situácie, keď sa mama chystá na návštevu a ja zisťujem, či netreba niečo dokúpiť. "Nie, nie, ja niečo donesiem...alebo vieš čo? Kúp párky." Párky??? Uvarím niečo! "Nie, párky stačia." Radosť najväčšia. Opakovalo sa to. Kašlal som na párky a upiekol fajnové kurča so smotanou a medom na zemiakoch. Mama ma chválila celý obed. Zvyšok dňa hľadala nejaké instantné omáčky a zisťovala, či mi nepomáhala sestra...Milé, aspoň viete, že ste hoden dôvery :) Obvykle keď spomeniem niekomu, že varím, nasleduje otázka, či ide o čaj, špagety, atď. Nie, nejde, potom čo spomeniem zopár zložitejších jedál, čo už mám za sebou, reakcia sa mení. "No...to už sa aj ženiť môžeš." Vyplýva to z klasickej vety: "Variť vieš, dievča, už sa môžeš vydávať." Čo tiež predpokladá, že žena sa stáva plnohodnotnou až potom, čo sa naučí variť. Hlúposť, diskriminácia je to. V takej chvíli odvetím na zmienku o ženení: "Nie, práve že nemusím." Dúfam, že sa to čoskoro zmení, že každý bude môcť robiť to, čo ho baví a nie to, čo si spoločnosť myslí, že by ho malo baviť (a nejde len o varenie). Dovtedy určite vydržím, spokojný a optimisticky naladený...teda ak zase nezavolá mamička, že chce na obed párky ;)
