Žijeme a umierame a snažíme sa, aby po nás niečo pretrvalo, aby si nás ľudia vážili, aby sme pre tých, ktorí v našom živote niečo znamenajú, boli dôležití. Nedarí sa nám. V tvárach náhle vidieť prekvapenie, cítiť chlad a už nie je možné, aby vo vás videli človeka, ktorým ste boli ešte pred malou chvíľou. Jednoduché či zložité, farbisté či skromné, prepáč nie je dosť. Nemôže byť, lebo slovo neobsiahne podstatu ľútosti a samo osebe môže klamať. Vyvolať ďalšie sklamanie, horšie... Keď vám niekto verí, verí tomu, čo ste a čo predstavujete. Je to asi jeden z najkrajších pocitov, aké možno v súčasnej spoločnosti pocítiť, možno preto ho je tak málo. Pocit dôvery je krehký a keď sa poruší, neľahko sa nahrádza. Samozrejme, že sa dá vybudovať opäť, ale len v inej, odlišnej podobe, lebo vzor je nenávratne preč. Pritom všetkom je ho možné tak ľahko zničiť, zradiť a pošliapať a nechcem odlišovať príčiny, nejestvuje delenie, ktoré by bolo spravodlivé a dávalo jedným pohnútkam výhodu pred inými. Všetky do jednej aj tak ústia len do sklamania. Aký je to pocit vedieť, že ste niekoho sklamali? Neopísateľný, cítite ľútosť a bezmocnosť. Cítite, že nádeje a predpoklady, ktoré sa na vás viazali sú náhle preč, nešetrne odtrhnuté, zostali len rozstrapkané okraje. U mňa sklamanie iných vyvoláva vlastné sklamanie zo seba samého. A možno je to tak správne, pretože takéto konanie si zaslúži trest. Ak sa chováte rovnako hlúpo ako niekto, u koho ste to sami odsudzovali, možno vám už ani niet pomoci. Nám. Čiže ako nesklamávať? Nuž, tomu sa asi nikdy nevyhneme, preto bude lepšie popracovať na našej ľútosti, zraziť ego na kolená a otvoriť svoje srdce. Teda potrápte sa výčitkami svedomia, prehltnite pýchu a priznajte si vinu. Potom už len záleží na našich "katoch", či sa ukážu ako o toľko lepší a chápavejší než my. Ak áno, držte sa ich, pretože takíto ľudia sú vzácni a určite pri nich len porastiete.
