technologický postup spracovania betónu v našej krajine je v porovnaní s amerikou veľmi jednoduchý a jedná sa v podstate o dva druhy techník - strojové hladenie vodorovných plôch, alebo debnenie všetkých iných tvarov. ručne sa u nás hladia len kraje veľkých plôch, kam hladička (stroj na hladenie betónu) nedostane. menšie plochy sa tiež hladia ručne pomocou ručného náradia. v železiarstve dostanete kúpiť len obdĺžníkové tvary ručných hladitiek z lacnej ocele a s týmto náradím sa nedá dosiahnúť taká hladkosť aká je v amerike úplne bežná. tento fenomén sa nevzťahuje len na slovensko, ale na celú európu, pretože špeciálne náradie sa dá kúpiť iba v amerike.
skateparky sú umelecké diela, ktoré môžu mať akýkoľvek tvar, absolútne. aj napriek byrokratickému zaťaženiu európskej únie, ktorá vydala akúsi nezmyselnú normu na výstavbu skateparkov, ktorú nepoznám a dúfam, že ani nebudem nútený poznať, je možné do dizajnu zahrnúť akýkoľvek tvar, ktorý je buď odpozorovaný z ulice alebo najlepších svetových skateparkov, no len v prípade, ak je dizajn zhotovený človekom s bohatou skúsenosťou so skateboardingom, čo u nás bohužiaľ je skôr výnimka ako pravidlo a potom u nás vznikajú pseudoskateparky, z ktorých sa niektoré tvária ako skutočné betónové skateparky, čím pozdravujem pána denisa martausa.
v našom regióne sa na väčšinu povrchov používa niečo, čo v amerike v podstate nie je a čomu ja osobne vôbec, ale vôbec nechápem. nazýva sa to betónová dlažba, ktorá väčšinou nahrádza staršiu žulovú dlažbu, ktorá má niekoľkokrát dlhšiu životnosť, no väčšinou bola robená dávno a nemá potrebnú hladkosť, aká sa vyžaduje dnes. je pomerne jednoduché pozorovať rozdiely v hladkosti povrchov s plynúcim časom. v minulosti sa robili drsnejšie povrchy no s vyvýjajúcou technológiou sa tieto povrchy stávajú čoraz hladšími a hladšími. tento nezmysel zvaný betónová dlažba je zbytočne drahý a v porovnaní s betónovou podlahou má oveľa nižšiu životnosť najmä z dôvodu skosených rohov jednotlivých kusov dlažieb, ktoré sa časom opotrebúvajú.
toľko úvod, prejdime k jadru veci.
technológia ručného hladenia betónu má zrejme bohatú históriu, no ja ju zatiaľ veľmi nepoznám. isté však je, že táto technológia sa rozvíja skôr v amerike aj napriek tomu, že je v podstate veľmi jednoduchá. zahŕňa viacero procesov, ktoré si môžeme chronologicky rozobrať:
príprava betónovania je časovo najnáročnejšia práca, ktorá stojí oveľa viac úsilia ako samotné betónovanie. ako príklad uvediem, že bazén v kežmarku sme pripravovali tri týždne a betonovali sme spolu deväť dní - aj to len z dôvodu nedostatku ľudí - ak by nás tam bolo dosť dalo sa to vyliať za štyri dni. najväčší profesionáli v amerike lejú bazény za jeden deň.
ako prvé je potrebné pripraviť si podklad v požadovanom tvare, aby sme mali betón v hrúbke, akú sme si stanovili. desať centimetrov je minimum pre kvalitné spracovanie a dlhú životnosť, na DIY spoty stačí tenšia vrstva, keďže tieto spoty sa väčšinou robia za vlastné peniaze ktorých nikdy nie je dosť. daňou za to je však potrebná údržba. v kežmarku sme liali minimálne pätnásťcentimetrovú hrúbku, čo by malo byť dosť na to aby tam bazén vydržal dvadsať rokov.
ideálom je, ak je podklad zložený zo štyridsiatich centimetrov zhutneného štrku rôznej frakcie - ako prvá by mala ísť frakcia 32-63 v hrúbke dvesto milimetrov, ktorá sa zhutní. na to by mala ísť frakcia 16-22 v hrúbke stopäťdesiat milimetrov, ktorá sa takisto zhutní a ako finálna vrstva by mala byť najmenšia frakcia 2-5 v hrúbke päťdesiat milimetrov, ktorá sa takisto zhutní, čím nám vznikne veľmi pevné podložie cez ktoré odteká voda, ktorá sa tak nedostane k betónu a nemôžu nám tak vznikať žiadne praskliny, vydutia, alebo podobné nežiaduce účinky.
ďalším krokom je obvodové debnenie plochy, ktorú chceme betónovať, aby nám betón jednoducho nevytiekol mimo. to sa väčšinou robí z dreva. v prípade rovného debnenia sa používa doska, v prípade rôznych oblúkov preglejka, ktorá je ohybnejšia. doska, alebo preglejka sa do zeme uchytí kolíkmi, na ktoré sa používa malý hranol v rozmeroch 50x50mm, my v kežmarku sme ako kolíky používali hranoly o hrúbke 50x25mm, ktoré sa na píle používajú ako vymedzovacie podložky medzi jednotlivými vrstvami dosiek, ktoré sú naukladané na seba a bohato nám to stačilo. tieto kolíky musia byť v takej hustote, že keď zatlačíte na debnenie z vnútornej strany kam budete liať betón, nesmú sa hýbať, pretože betón je pomerne ťažký materiál a keď sa leje môže sa stať, že vám debnenie praskne a vy máte riadny prúser. nám sa to stalo iba pri prvom betónovaní v skateparku v spišskej novej vsi, vtedy sme sa narobili jak otroci a nakoniec sme túto prekážku museli aj tak celú robiť nanovo po dvoch rokoch. odvtedy si dávam sakra veľký pozor.
ak máme upravené podložie a prichystané debnenie, je čas na železo, ktoré sa do betónu dáva preto, aby previazalo jednotlivé časti, ktoré sa budú betónovať ako aj samotný betónový povrch čím sa zabráni praskaniu. do rovných plôch sa dáva kari sieť a do všetkých iných tvarov sa dávajú roxory, ktoré sa medzi sebou viažu. je veľmi podstatné, aby vám z každej časti trčali roxory smerom k ďalším plochám, ktoré sa v budúcnosti budú betónovať. ak to neurobíte, je vysoko pravdepodobné, že v budúcnosti sa vám jednotlivé dosky budú hýbať a budú vám vznikať rôzne špáry a schodíky.
betón príde v domiešavači v hustote, aká je vám potrebná. v prípade príliš riedkého betónu je pomerne zložité betónovať rádiusové plochy blížiace sa k zvislým plochám - tieto sa lepšie robia s hustejším betónom. v prípade, že je betón príliš hustý, do domiešavača sa dá liať voda aby ste dosiahli potrebnú konzistenciu už pred vyliatím.
samotná dĺžka hladenia veľmi závisí od počasia. v izraeli nám betón úplne vytvrdol aj napriek retardérom - chemickým prímesiam spomaľujúcim proces schnutia - za štyri päť hodín kedy na neho neustále svietilo slnko - v izraeli v lete neprší. na druhej strane, v kežmarku sme betónovali pri teplote okolo piatich stupňov a v noci bolo niekedy aj menej ako nula a betón bol spracovateľný aj na druhý deň. všetky predchádzajúce fázy vie urobiť človek s manuálnou zručnosťou, no samotné hladenie si vyžaduje skúsenosti, čo u nás chápe len málokto. určite tomu nechápu na radnici v starej ľubovni, kde guľašníci priklepli výstavbu môjho návrhu domácej guľašníckej firme, ktorá si myslí, že park bude vedieť postaviť.
nebude.
príkladom môže napríklad byť park neďaleko barcelony, ktorý som navštívil cez leto. baskická skateparková firma sa práve tam učila betónovať - nestihli betón spracovať za surova, zaschol im a oni na neho naniesli tenkú vrstvu poteru, ktorý tam krásne vypraskáva. celý park je tak v podstate v prdeli a lokáli musia pred každým jazdením najprv polepiť všetky diery z vlastného vrecka - paradoxne sa radnice v španielsku správajú veľmi podobne ako tie naše a miestni papaláši sú podobní guľašníci ako tí naši. ďalším prikladom môžu byť tiež české mestá lanškroun a letohrad, ktoré realizovala „odborná" firma bez predchádzajúcich skúseností, ktorá si myslela, že skúsenosti so strojovým spracovaním betónu im stačia na to, aby dokázali ručne vyhladiť celý park - ako myslíte, že to dopadlo? radnica je spokojná, park stojí. firma je spokojná, zarobili peniaze, ale čo na to hovoria tí, pre ktorých je park určený? áno, hádate správne. v meste im stojí nepojazdná ozruta kde je okrem odfláknutého dizajnu concrete finishing urobený takým štýlom, že ešte v roku výstavby sa začal povrch krúšiť. aj takto vyzerá štátna moč, ale späť k téme.
betón nám v domiešavači môže prísť v troch rôznych formách. buď sa len vyleje do debnenia, alebo sa použije betónová pumpa, alebo torkrétovací stroj. v nemecku som videl aj ďalšiu možnosť - dopravník. klasické vyliatie je najbežnejší spôsob, pumpa v tomto prípade nie je až tak potrebná, pretože tlak v nej nie je stály a mení sa, čím sa betón nestrieka len tam, kde ho potrebujete. tokrétovací stroj je najideálnejšia možnosť kedy sa suchý betón mieša s vodou priamo na mieste a je striekaný z hada pod poriadnym tlakom, čím vám drží aj na zvislých plochách. s týmto skúsenosti nemám prakticky žiadne, oveľa lepšie na tom je napríklad bážin herman z českej firmy mystic constructions, ktorá predstavuje špičku v čechách, na slovensku, ale aj v poľsku a maďarsku. dopravník je mne veľmi sympatický spôsob, ktorý k nám príde možno tak za dvadsať rokov, keďže nemecký betón je najkvalitnejší betón na svete a väčšina betónovacej technológie je práve z nemecka. všetky osemkolesové domiešavače sú nemeckej výroby ako aj väčšina tokrétovacích strojov. dopravník je séria jednoduchých prepravných pásov, na ktoré sa z domiešavača leje betón, vedľa betonárov stojí šofér domiešavača s jednoduchým ovládaním a betón vam sype presne tam, kde to potrebujete. nádhera.
tento text je primárne určený skateboardistom, ktorí by chceli betónovať sami. mal by slúžiť ako istý návod ako na to. no stále je ideál, ak zavoláte mňa. takže sa zameriame na klasické liatie betónu priamo z domiešavača. napadá ma menšia poznámka k stave skateboardingu na slovensku, čo sa týka skateparkov.
prvé skateparky v amerike boli betónové. stavali sa najrôznejšie tvary až prišla kríza a parky sa začali búrať, pretože prevádzkovatelia parkov nestíhali hradiť odškodné, ktoré od nich vysúdili rodičia detí, ktoré sa v parku zranili keďže prvé skateboardy boli ťažko ovládateľné a vysoko úrazové. po nich prišli parky drevené, ktoré sú vhodnejšie skôr do interiéru a našou špecialitou je železný park, ktorý je hlučný jak hovado a pád na rozhorúčený plech nie je veľmi príjemný. ďalším možným materiálom je takzvaný skatelite a jeho napodobeniny - jedná sa o špeciálny plastový povrch a je vhodný hlavne na vertikálne rampy keďže jeho životnosť je pomerne vysoká a komfort jazdenia takisto. tento materiál je však podobne ohybný ako preglejka, takže zákruty idú len veľmi ťažko. napodobeninu tohto materiálu je možné vidieť napríklad v poprade, alebo na starých prekážkach vo svidníku.
u nás vzhľadom na červeného hajzla boli prvé parky železné, po nich prišli drevené parky a nakoniec betónové - presný opak ako je tomu tam, kde to všetko bolo vymyslené. červený guľášnik však existuje doteraz takže ham ham do veľkého brucha a klasicky prevrátená logika alá polícia. betónové parky k nám prišli pred necelými desiatimi rokmi, prvé betónové prekážky sú v bernolákove, nasleduje spišská nová ves a ako prvý betónový skatepark u nás bolo postavený hlohovec, ktorý je však do dnešnej doby v podstate neotvorený, no tento článok nie je o logike mestských samospráv. ale zase späť k téme.
lejeme betón.
ideál je naliať betón presne do požadovaného tvaru a hrúbky, no reál sa s tým vôbec ale vôbec nezhoduje keďže z domiešavača ide betón nepravidelne a väčšina šoférov chce čo najrýchlejšie vyprázdniť celé auto aby mohla fičať do ďalšej roboty. to sa dá vynahradiť hrubou človečou silou a lopatami, ktoré hádžu betón do formy do požadovaného tvaru.
prvé rovnanie betónu môže byť dvojaké. buď sa ide podľa debnenia alebo podľa akejsi formy. podľa debnenia sa dá ísť len v prípade, ak je plocha určitým spôsobom rovná (príklad rádius s rovným kopingom), podľa formy sa ide pri zložitejších tvaroch (príklad zákruta). skutoční odborníci nepotrebujú ani jedno ani druhé a tvar robia presne vlastnými rukami - raz sa k tomu dopracujem. každopádne, prvé rovnanie je na hrubo a slúži nám na to, aby sme dosiahli požadovaný tvar, kedy stiahneme všetok nadbytočný betón a ukážu sa nám všetky diery. toto rovnanie môžeme urobiť viackrát. po prvom rovnaní je ideál, ak sa do všetkých dier nahádže betón. druhé rovnanie by už malo byť presnejšie a v prípade, že sme zalepili všetky diery a odstránili všetky kopce, betón necháme chvíľu stuhnúť až sa na neho vrhneme zase. jedná sa o približne o hodinu, kedy sa môžeme venovať napríklad inému betónu trochu ďalej. toto odpočívanie je dôležité z toho dôvodu, že akýkoľvek dotyk betónu nespôsobí zlepšenie, ale zhoršenie - v tomto prípade nerovnosti, vlnky, preliačiny a podobne. pri rovnaní je zrejme najdôležitejší človek, ktorý drží hrable a pomáha tak tomu, čo drží samotnú dosku. jeho práca musí byť najprecíznejšia a v prípade, že svieti slnko, dôrazne odporúčam nepoužívať pri tomto slnečné okuliare, ktoré skresľujú povrch. hrabľami - najprv stranou so zubmi a potom stranou bez zubov - v podstate vieme dosiahnúť takmer rovný povrch a človek, ktorý rovná povrch doskou sa tak narobí málo. v prípade, že hrable používame nepresne, môžeme tomu človeku značne sťažiť prácu a on sa narobí ako otrok, pretože mu buď necháme betónu príliš veľa - tlačiť dvadsaťcentimetrovú vrstvu betónu naviac je v podstate nemožné, alebo mu narobíme diery. tento proces trvá iba krátku chvíľu, no je veľmi dôležité aby sa urobil čo najpresnejšie, pretože tieto nerovnosti už v budúcnosti nijakým spôsobom nebudeme vedieť odstrániť. ja osobne mám práve vtedy roboty asi najviac.
môže sa zdať, že táto práca si nevyžaduje až toľko rozmýšľania a koncentrácie, no opak je pravdou. ak človek rozmýšľa nad inými vecami práca je veľmi zdĺhavá a väčšinou nedokonalá, preto je veľmi dôležité plne sa sústrediť na prácu a prestať myslieť na čokoľvek iné. toto som nevidel pri žiadnom človeku s ktorým som pracoval a všetci sa mi vždy smiali, keď som im to hovoril a preto som sa väčšinou narobil ako otrok práve ja. je dôležité, aby bol každý proces hladenia betónu čo najpresnejší.
ideálny stav je keď sa betón spracuváva presne tak, ako si to vyžaduje on sám. táto presnosť sa dá získať len praxou. v takomto ideálnom prípade nie je potrebné vôbec tlačiť do nástrojov, ktorými po betóne len jemne prechádzame v presný čas. tiež nie je potrebné aby sme si betón polievali až do času kedy ho budeme hladiť hladičkami, ktoré sa po americky nazývajú trowels a ktoré sa používajú až na samom konci úpravy betónu - pri trowelingu je voda potrebná, ale tento proces je ešte ďaleko.
prvé rovnanie sme teda urobili podľa debnenia, alebo podľa formy. nasleduje ďalší proces na ktorý sa používa hladítko zvané bull float. tento proces sme robili v nemecku a izraeli a je veľmi podobný rybárčeniu. bull float je veľké hladítko na ktoré sa napájajú nástavce v dĺžke pribižne dva metre, ktoré do seba presne zapadajú a týmto procesom dokážeme hladiť aj plochy veľké niekoľko desiatok štvorcových metrov. po domácky sa tento nástroj dá vyrobiť jednoducho tak, že použijete nástavec z metly, no samotnú metlu vymeníte za drevenú preglejku v tvare, aký si betón vyžaduje a ťaháte ho sem a tam - rybárčenie.
betónovanie rádiusov je oveľa špecifickejšie a už od začiatku iné - robí sa väčšinou podľa formy, ktorá presne kopíruje požadovaný tvar a ktorá sa reže z preglejky a má hrúbku približne desať centimetrov. rádiusy sa betónujú odhora dolu, od kopingu ku dnu. je dôležité, aby sme mali v debnení viac betónu ako je potrebné. formu do tohto betónu vytláčame a robíme akési pásy vzdialené od seba asi toľko ako nám to dovoľuje ďalší odborný nástroj - práve ním sa betón reže podľa pretlačených pásov a následne sa používa bull float.
ešte stále sme sa teda nedotkli betónu žiadnym ručným nástrojom. tento čas prichádza až teraz. používame nástroj zvaný resin float, ktorý sa podobá na hladítko, aké sa dá kúpiť u nás. podobá sa ale len tvarom a aj to zďaleka. je vyrobené zo špeciálnej umelej živice a jeho funkciou je betón ako keby brúsiť a prenášať maličké čiastočky z miest kde je ho veľa do miest, kde chýba. pohyb rukou závisí od plochy. nesmieme tlačiť, pretože urobíme preliačiny a kopce, robí sa to len zjemna. tlačí sa až v prípade, že sme fázu tvrdnutia nestihli, alebo v prípade vertikálnych stien, ktoré boli zabednené a kde sa debnenie v správny čas dalo dolu. vertikálne steny sa u nás nehladia, no california skatepark hladia aj to. resin float nehladí betón, pretože na hladenie je ešte priskoro. povrch po tomto procese teda nie je hladký, ale rovný a bez dier. tento proces môžeme opakovať viackrát a čím viac skúeností máte, tým menej krát prechádzate s jednotlivými nástrojmi po betóne.
nie je nijak dobré, ak betón prechádzame neustále, pretože každým prechádzaním môžeme okrem požadovaného účinku robiť aj účinok dojebávania tvaru.
v prípade, že sme všetko stihli načas, je betón krásne vláčny a pracuje sa s ním krásne. v prípade, ak sme to nestihli, musíme do nástrojov tlačiť, ničíme ich a je už veľmi ťažké dosiahnúť požadovanú hladkosť. to sa väčšinou deje v prípade, ak sa nástrojov chopí človek neskúsený. každý, kto sa po prvý krát snaží hladiť betón, robí viacero chýb. najväčšou chybou je určite prílišné tlačenie, čo má za následok vlnky, nerovnosti a priehlbinky. ja som zbytočne tlačil až do doby keď som tohto roku na jar v nemecku mal pocit, že mi odpadne ruka. ďalšou chybou je neúplný pohyb kedy nám zase vzniká plocha na ktorej je betón spracovaný v jednotlivých častiach nerovnomerne - niekde je spracovaný tak ako je treba a inde je zase ešte v predchádzajúcom štádiu hladenia. preto je lepšie, ak hladenie robí človek so skúsenosťami a neskúsení mu hádžu betón tam, kde je to potrebné.
zapĺňanie dier je ďalším dôležitým úkonom, ktorý sa robí prakticky neustále pri každej fáze hladenia. je dôležité, aby bolo toto zapĺňanie čo najpresnejšie a nie je dobré, ak človek do betónu tlačí. najhorším miestom je väčšinou priestor tesne pod kopingom odkiaľ betón padá, keďže je takmer alebo je vo vertikálnej rovine - stene. tuto je dôležité, aby sa betón nahadzoval do dier kelňou, nechal chvíľu zaschnúť a následne sa zrovnal. nie je dobré, ak sa tuto betón tlačí rukami, pretože na jednej strane je možno priestor pod kopingom ako-tak rovný, no na druhej strane tesne pod ním väčšinou vzniká vydutie. lepšie je betón nahodiť aj napriek tomu, že tam zostane viac, než je potrebné - ak to zaschne, stačí to za pár minút stiahnúť.
po správnom vykonaní všetkých týchto procesov je dôležité, aby bol betón v podstate drsný, no bez akýchkoľvek dier. nie je ešte správny čas na hladenie - ten prichádza najskôr dve-tri hodiny po samotnom betónovaní. na hladenie menších plôch sa používa ručný nástroj zvaný trowel, ktorý je vyrobený z ocele a asi najviac sa podobá tomu, čo sa dá kúpiť u nás. s tým rozdielom, že existuje obrovské množstvo najrôznejších tvarov z ktorých je každý vhodný na niečo iné. menšie trowels sú vhodné na zahladzovanie dier a na kraje no ich nevýhodou je, že nerobia až tak rovný povrch. rovný povrch sa lepšie dosahuje väčšimi trowels. pre objasnenie týchto odborných pojmov vám odporúčam pozrieť si stránku americkej firmy marshalltown.
samotné hladenie veľkých plôch je pomerne jednoduchý a nenáročný proces no oveľa horšie to je s krajmi - či už krajom pod kopingom alebo krajom pri debnení. čas strávený pri veľkých plochách je asi tretinový v porovnaní s krajmi, ktoré sú najkritickejšie a vyžadujú si najväčšiu pozornosť. na kraje sa používa špeciálne hladítko zvané edger - teda malo by sa používať. z toho čo som spozoroval na všetkých parkoch na slovensku a v čechách, nepoužíva ho nik (najnovšie mystic parky som ešte na vlastné oči nevidel takže to o nich povedať nemôžem). tento nástroj nám uľahčí prácu viac než dosť a pracuje sa s ním inak ako so všetkými ostatnými ručnými hladítkami. ostatné hadítka ako floats a trowels sa používajú tak, že sa nedvíhajú takmer vôbec a pracuje celá plocha nástroja, zatiaľčo edgers sa používajú tak, že sa po krajoch prechádza hranou a väčšinou po zrovnaní bull floatom stačí dvakrát prejsť po betóne s edgerom a hrana je hotová. s edgerom idú kraje viac než jednoducho, no inak sú práve kraje najproblémovejšia časť betónovanie. poznám dva druhy edgers, ktoré sa od seba líšia veľkosťou oblúka - väčší oblúk sa používa na kraje parkov a menší na spoje betónových plôch v rámci parku, aby boli jednotlivé dilatačné špáry čo najmenšie.
existuje aj ďalší nástroj zvaný magnesium float, no ten je pre mňa ešte veľkou neznámou a pevne verím, že čím skôr pochopím ako sa používa.
takže máme betón pomerne drsný, no resin floatom sme sa zbavili všetkých dier. prichádza na rad posledná úprava, pri ktorej sa betón hladí hladičkami, po americky trowels. človeku sa môže zdať, že nie je veľký rozdiel medzi hladítkom z ameriky a tým, čo sa dá kúpiť u nás, no rozdiel sa spozná hneď ako sa s nástrojom začne pracovať - zatiaľčo naše hladítka idú po betóne len veľmi ťažko, americké sa kĺžu veľmi prirodzene a niekedy je jeden pohyb americkým trowelom ako desať pohybov našim hladítkom. odkedy som si kúpil hladítka značky marshalltown, do ruky som slovenské hladítko nechytil.
samotné hladenie hladítkom prebieha v dvoch smeroch. doteraz sme mali betón „otvorený" kedy sa povrch nepodobal hladkému, no práve tento proces betón zatvára. je veľmi dôležité ako sa hladítko drží. každý kto ho chytí prvý krát do ruky, chytí ho naopak, takže si ho treba v ruke otočiť o stoosemdesiat stupňov. prvý pohyb je zhora dole a naopak, kedy sa zatvárajú všetky diery. ďalším pohybom je pohyb po kružnici akú vám dovolí urobiť rameno. je fajn urobiť prvé hladenie tak, že v jednej ruke máte trowel a v druhej float, ktorým sa väčšie diery odstráňujú jednoduchšie. ďalšie hladenia sa robia už trowelom samotným. takže najprv hore dole a dole hore a potom po kružnici. to všetko je lepšie vidieť z obrázkov, ktoré vám však neposkytnem. ha ha ha.
takto nejak sa spracuváva betón. väčšina ľudí tento text nepochopí nikdy. nezaručujem, že po jeho prečítaní budete vedieť hladiť betón ako california skateparks, ja sám sa mám ešte čo učiť aby bol môj finishing na jednotku ako Wally Holiday - teda k takému stavu sa zrejme nedopracujem nikdy keďže to robím v krajine, kde veľa takýchto ľudí nie je. berte to ako návod ako približne sa to robí. pre mňa je tento text uchovaním toho, ako to robím teraz a pevne verím, že rokmi budem v ňom nachádzať čoraz viac a viac chýb, pretože sa v tejto práci budem zlepšovať. tiež verím, že nájdem následníkov, ktorí toto remeslo budú rozvíjať po mne, keďže na slovensku je len zopár ľudí, ktorí sa tomuto remeslu venujú, takže ak vás to zaujíma kontaktujte ma a môže si spolu hladiť po betóne, bude to romantické aj pseudointelektuálne zároveň.
