Na prvý pohľad mi bolo jasné, že títo chalani sú, tak ako ja, z východného bloku. Vedia rozprávať miestnym jazykom oveľa lepšie ako ja, ja ich jazyku nerozumiem, takže naša konverzácia je sprostredkovaná cez mojeho kolegu, ktorý tu je doma. On je tu doma. Takisto sú tu doma aj oni, ja tu až tak doma nie som.
Jelikož tam chodíme pomerne často, rozumej každý deň, stali sa z nás kamaráti a mladší brat je oficiálne prvý človek, čo nám predáva jedlo, ktorý nám doniesol na pracovisko čerstvú kávu keď sme mrzli, ale aj napriek tomu robili. Doniesol nám ju zadarmo a nič za to nechcel. Každý deň, čo tam sme, sa nás pýtajú, či nám jedlo chutilo a v ich očiach sa dá veľmi ľahko vidieť, že otázku myslia smrteľne vážne. Stále im hovoríme, že pizza je vynikajúca – tak, ako každý deň.
Najprv nám povedali, že sú z Albánska. Postupom času nám však hovoria stále viac a viac – tak, ako my im. Starší brat je finančného charakteru a zaujímajú ho čísla. Mladší sa na mňa na začiatku veľmi škaredo pozrel – takéto pohľady stretne každý človek žijúci na Slovensku každodenne, tu to vôbec nie je zvykom. Nemal som ho zato veľmi v láske, no časom sa to zmenilo a zistil som, že je oveľa otvorenejší ako ten starší brat – jeho škaredý pohľad vychádzal z jeho strachu.
Ich pizza je jednoznačne najlepšia v meste, vysvetlili nám prečo. Ich podnik nevyzerá vôbec luxusne, slúži najmä ako donáškový servis a vy si môžete sadnúť na jednu z piatich barových stoličiek za barový pult a sledovať, ako sa pripravuje pizza. Nie je to nič zložité, no napriek tomu urobiť dobrú pizzu nie je vôbec jednoduché.
Potom nám povedali, že su z Kosova. Spozornel som a poněvadž trošku ovládam históriu, hneď som môjmu kolegovi hovoril pozor! Albánsko a Kosovo je niečo úplne iné. To prvé je suverénny štát, zatiaľčo to druhé je len akési niečo medzi Albánskom a Srbskom. Pamätám si, najmä z jedného projektu z Poľska, nápis na stene: Kosovo je Srbsko. Toto heslo veľmi radi používajú aj fašisti u nás. Zistil som však, že v Kosove je viac než 95% ľudí albánskej národnosti tak prečo by potom malo byť Kosovo Srbskom?
Z jednoduchého dôvodu: Albánci sú moslimovia. Z toho vyplýva, že aj naší každodenní hostitelia, aj napriek tomu, že vyzerajú veľmi podobne ako ja (najväčší rozdiel je asi v tom, že oni sú stále upravení, zatiaľčo ja niekedy vyzerám ako bezdomovec v oranžovej bunde a gumákoch), sú moslimovia. Nikdy som sa ich na to však nepýtal a tipujem, že sú asi takí moslimovia, ako ja kresťan.
V čase, keď som sa ja začínal voziť na kolieskových korčuliach a skateboarde – v čase, keď som bol ešte úplne dieťa a život bol pre mňa zábava – mali títo muži dvanásť a pätnásť rokov a bola u nich vojna. Kosovo v tom čase vyprodukovalo milión albánskych utečencov. Vojská NATO začali útočiť po masakre v dedine Račak, kedy juhoslovanské jednotky spáchali genocídu na miestnych obyvateľoch a zavraždili štyridsať nevinných civilistov vrátane žien a detí guľkou do hlavy. Ja som sa vozil na kolieskach a oni sa v tom čase pozerali ako z neba padajú bomby. Našťastie ani jeden z ich rodičov vo vojne nezahynul.
Nerozprávame sa veľa, je medzi nami jazyková bariéra. Predstavujem si obrovské ego Slobodana Miloševiča, ktorý, tak ako jeho predchodca Tito, systematicky terorizuje Albáncov v krásnom spoločnom štáte Juhoslávia a nepočúvne ani hlas NATO, ktorý mu hovorí, aby s tým prestal. Nikdy som nerozumel tomu, prečo sa Juhoslávia rozpadla. Mladši brat, vlastne som dodnes nezistil ako sa volá, nám hovoril veľmi múdre veci. Hovoril, že všetci ľudia sú v prvom rade ľudia. Až potom prichádza národnosť/viera a podobné veci, ktoré nás rozdeľujú. Že v každom z nás je kúsok nacionalistu, ktorý chce brániť to, čo mu patrí – my sme tu doma – no netreba zabúdať na to, že všetci sme v prvom rade ľudia. Netreba na to zabúdať ani v čase, keď je mesto Allepo každodenne bombardované niekoľkými krajinami a najrôznejšími bláznami, ľudia odtiaľ utekajú a naša krajina odmietne prijímať utečencov – takých istých utečencov, akí utekali zo Slovenska tridsať rokov dozadu. Nerozumiem tejto strate pamäti.
