Boli to všetko namáhavé a náročné práce. Pracovali pri stínaní, spúšťaní, vození, ale aj pri pltení a plavení dreva dolu riekou Ľubochnianka. Dokiaľ bola v prevádzke lesná železnička, mnohé práce sa robili na pltiskách (sklady na hlavnej doline pred bočnými dolinami) a drevo sa nakladalo na vagóniky lesnej železnice. Popri všetkej drevorubačskej práci, ak mali, obrábali aj malé políčko a mohli chovať kravu.
Nakoľko šlogári pracovali v zmiešaných partiách z jednotlivých obcí, vznikala krásna jednoslovná, jednotná odborná terminológia, ktorú vyžadovala ich kvalifikovaná a často i nebezpečná práca. Robotu vo fabrike pokladali za menejcennú a už vôbec nie chlapskú. Chlapskosť znižovalo i to že, prestali nosiť kroj (súkenné nohavice a širokú košeľu). Štofové nohavice alebo montérky pokladali za "läpky" (čítaj so širokým ä-läpky, nie lepky) a ten, čo ich nosil bol len taký "läpko". Aj dievky mali k týmto mládencom výhrady. Ich vysnívaným mužom mohol byť šlogár (drevorubač) alebo gazda, chovajúci dobytok.
Domáce roboty boli presne rozdelené na mužské a ženské. Už aj donesenie vody malo striktné pravidlá. Muž mohol doniesť vody len statku, nie domov na varenie a pitie. Ak tak urobil posmievali sa mu nielen muži, ale aj ženy a pýtali sa ho, či mu zľahla (porodila) žena, keď šiel on po vodu. Drevorubač bol pre ženu vzácny človek. Bývalo zvykom, že chlapom, čo chodili na týždňovku odnášali na staničku železničky holbok (kapsu s týždenným jedivom). Boli tam v malom vrecku na porajbanie zemiaky, múka, kilo slaniny, maslo (na piatok), na halušky bryndza, tvaroh alebo kapusta a jeden doma upečený chlieb. Kapsu si žena zakrútila do čistého ľanového obrúska a priviazala na chrbát. Sviatočne sa obliekla a začepčila. Ojedinele aj dievky zaniesli kapsu k vláčiku mládencom, ktorí to s nimi mysleli vážne. Keď to bolo v doline dosť ďaleko a nebola železnička, ženy doniesli mužovi kapsu až do koliby. Vtedy ostali v kolibe aj spať a domov sa vracali až na druhý deň ráno. Druhé ženy ich potom spomínali, že "šli mužovi so strovou (stravou) a so soľou".
Kedysi sa v šlógu (v lese) nerobilo v pondelok. Faktor priniesol okovitku (lieh), navarila sa pálenka, popili si, pospomínali a potom spokojne pospali. V ostatné dni, okrem soboty, sa robilo od svitu do mrku. V sobotu sa robilo len doobeda. Potom sa zo zvyšnej múky upiekol "koledák" (pre chlapcov), "bäbä (pre dievčatá) alebo upiekli kabáčik -zibriku. Boli to dobroty, ktoré sa nedali s ničím provnať. V sobotu sa chlapi ohlásili a potúžili v krčme na "sobotáliu", ktorú zaplatil faktor.
Toto všetko je nie už pravda. Ľubochnianska železnička je zrušená, chlapi nespávajú v kolibách, dolnoliptáci robia radšej v továrni, ako v lese a Gombáš od r. 1948 už tiež nie je Gombáš, ale Hubová.
