K histórii našej obce patrí ajnárečie, ktoré sa postupne vyvíjalo ovplyvňovaním spisovnou slovenčinou. Dedinaa jeho nárečie malo osobitnú terminológiu. Zmenou činnosti ľudía používaním nových nástrojov upadajú do zabudnutia a v mnohýchprípadoch sa často mohli použiť tieto termíny aj pri nových spôsoboch výroby.Na mnohé pomenovanie si už nemôžu spomenúť ani starší občania. Často sa imslovo zdá známe, ale s istotou ho už nevedia definovať.
Naše nárečie bolo tvrdé, ako ajv ostatných obciach, ktoré patrili pod likavské panstvo. Hovorí sa, žetvrdosť ovplyvnila nemecká kolonizácia. Ď, ť, ň, ľ sa vyslovovalo tvrdlo ako d,t, n, l. Táto tvrdosť reči sa najdlhšie udržalau starších ľudí dodnes v Stankovanoch, Hubovej, Švošove. Švošov bol osídlený pôvodnýmiGoralmi, a preto Švošovci šušlali. Splynuli hlásky c a č,s a š, z a ž v jedno šušlavé č, š, ž.
Zo samohláskovej mäkkostnej koreláciesa udržala samohláska otvoreného ä a änielen v perniciach /mäso, vädnúť, bäbätko (z cesta v kolibeupečená bábika), päta/, ale aj po mäkkých spoluhláskach ď, ť, ň, ľ /dätel,täva, do tienä, telä/, v spoluhláskach s mäkčeňom č, dž, š, ž /čäj,džävot, šälení, žäba/ a bez mäkčeňa c, dz, j /prácä, prädzä, järom/.Udržalo sa aj dlhé ä, kde je v súčasnosti dvojhláska ia /mäsär,telät,prasät,gräjcärik/.Dlhé äje aj po koncovke ie v jednotnom čísle /visvečenä – vysvedčenie, pitä-pitie/. V prídavných menách sa ie mení na ou /opalacuo korice – opalaciekoryce, kuräcuo vajce/. Koncovka dvojhlásky iu sa mení na ú /kratšiu – kračú,väčšiu –väčú/. Zásadne sa držalavýslovnosť osobného zámena jä /Jä som tam bou/. Inakrytmický zákon platil veľmi dôsledne /robä – robia/, ale mútä – mútia, trápäsä - trápia sa/. Zvratné zámeno sa vždyvyslovuje sä /báu sä, najeu sä, stretli sä a pod./. V koncovkáchv sa vyslovovalo ako u /válou, domou, do susedou/.
Treba spomenúť ešte i niektoré ďalšie osobitostinárečia. Tak v 1. a 4. páde jednotného čísla stredného roduprídavných mien je koncovka o nie ako ô, ale ako uo /dobruo, peknuo,lächkuo, täškuo, länovuo plátno/. Aj zakončenia na ie sa menia na uo /oapalcuokorice – opalacie koryce, hajdacuo kreslo – hojdacie kreslo/. V inýchpádoch je dvojhláska ie /dobrieho, mladieho, zliemu/, ale 1. a 4. pádmnožného čísla je mladie žriebätá, starie ženi. Priamočiara výslovnosťu namiesto l v príčastí slovies mužského rodu /písau – písal, rúbau -rúbal, piu – pil, bou – bol/.
Osobitná je výslovnosť hlások vd slove na bd /bdova –vdova, bzät – vziať, zabdäčit sä – zavďačiť sa, bdäka – vďaka/. V slovách,kde sú hlásky vp, vt sa v vyslovuje ako f alebo ch /fpit – vpiť, fplávat –vplávať, fták – vták, ale chtej – v tej, chtedi- vtedy/. V cudzíchslovách sa kt vyslovuje ako cht /dochtor – doktor, trachtor – traktor, fachtor– faktor/, ale v slovách ako elektrika písmeno k vypadne a jeeletrika. V nárečí sa zachovali aj niektoré archaické črty.Zámeno ni ako mi, mne vo funkcii 3.pádu /Daj ni chleba./. Treba dodať, že takisto sa vo funkcii 3. pádu používalo zámeno vi ako vám /Dobrú noc vi./.
Pamätám sa ešte, keď staré ženy pri počítaní používalinamiesto číslovky štyridsať slovo meru. Takto rátali aj náviny pri motaníprädze na motovidle. V slove motovidlo vypadlo písmeno d, takže ho volali motovilo.Podobne to bolo aj v slove bidlo, lebo ho volali bilo. V nárečí boliaj výnimky, napr. pri slove vuoš, kde jemnož. číslo pši. Zaujímavý bol rozkazovací spôsob slovesa povedať, ktorý bolrec!- povedz /Rec totke, že prídeš a nehambi sä!/.
Viem, že som nezachytil všetky staré osobitosti rečinášho regiónu, ale chcel som i v tomto článku aspoň čiastočneozrejmiť naše nárečie a pravidlá jeho výslovnosti.
