Kupčenie dobytka

Obidvom, Janovi aj Jurovi, sa akosi naraz otelili kravy. Podľa bachratosti kráv obaja čakali, že budú mať po dve teľce (páričku). Čo sa ale nestalo? Jano mal dve teliatka - jalovičky a Juro dve teliatka - býčky. Každý z nich počítal, že im narodí jalovička a býčik a preto hneď pri prvom stretnutí sa vzájomne požalovali, ako ich zaskočili tieto prírastky. Slovo dalo slovo a dohodli sa, že po odplekaní si po jednom teliatku vykúpia a každý bude mať v maštali páričku. Pri dohodovaní o vzájomnom vymieňaní sa Jurovi zdalo, že jeho býčik je ťažší. Pýtal doplatiť dvesto korún a dôvodil to aj tým, že jeho teľa už vie žrať seno. Jano sa mu vysmial. V duchu však uznal hmotnostný rozdiel a počítal, že Jurovi musí niečo doplatiť. Stále však trval na svojom, „čarovať hlavu za hlavu", bez doplatkov. Po vzájomnom handrkovaní Jano chcel, aby Juro z požadovaného doplatku predsa len niečo vyhodil a povedal mu, že za takú sumu by naučil teľa nielen seno žrať, ale aj písať. Nakoniec ako býva medzi dobrými susedmi zvykom sa predsa len dohodli a Jano mu pri šikovaní vyhodil stovku. Čarovanie si vzájomne dlaňami rúk priťapli a spoločným kelčíkom vypili v krčme oldomáš. Po takomto kupčení boli obaja spokojní. Každý si na úžitok prisadil jalovičku a býčka nechal po vyrezaní do záprahu na vola. Ak by ho chcel predať mäsiarovi, tak býčka nedá vyrezať, lebo bujak lepšie priberá a rastie.