Odchod mladého pltníka na prvúplavbu vyžadoval u nás v Gombáši osobitnú prípravu podľa nepísanýchtradičných pravidiel. Úmyselne som nepoužil výraz krst, lebo dnes krstiaplatne, knihy, ba aj zvieratá, keď ešte nedávno sa báli krstiť vlastné deti.Prvá plavba bola dôležitá slávnosť celej rodiny, lebo sa „pasoval" nový pltník.Mať zarezala osobitne chovaného čierneho kohúta. Jeho krv zachytila do pripravenejnádobky. Upiekla poplanok a najbližšie príbuzné uvili brezový venček.Bývalo zvykom, že otec vzal do krbky pálenky. I tu platilo, žes bôrgom a pálenkou sa pltník narodil, žil a aj umrel. Potom šlacelá rodina na pltisko, aby predstavili mladého pltníka vodníkom a vodnýmpannám-vílam. Mať vyliala do Váhu krv z kohúta a vhodila poplanok. DoVáhu hodili dievčatá aj brezový venček. Krv bola obetou hlavnému vodníkovia veniec na zoznámenie sa s vodnými pannami. Potom podal otec synovikrpku s pálenkou, aby si odpil a stal sa smelý a silnýchlap-pltník.
Zaujímavé je, žev historických dokladoch sa Gombašania spomínajú často ako výborní pltnícia predsa sa o nich doma skoro nič nezachovalo a to aniv ústnej tradícií. Stankovci a Rojkovci majú zachované spomienkya svoje pltnícke pesničky. Ešte i dnes spomínajú pltníkov OndrejaŠtúra, Pavla a Jozefa Straku, Štefana a Jozefa Pekára, Čieškovcova iných. V roku 1850 bolo v Liptove až 26 pltníckych obcí. Ajotec preláta Andreja Hlinku (1864-1938) si popri roľníctve privyrábalpltníctvom na Váhu. Pltníctvo bola práca veľmi nebezpečná a stávalo sa, žezahynuli aj skúsení pltníci. Na Váhu bol nebezpečný úsek Margita a Besná.O smrti Mateja Mrvu (r. 1880) z Ľubochne, gombášskej osady, napísalSvetozár Hurban Vajanský (1887-1916) pltnícku baladickú báseň.
Našich gombášskycha kraľovanských pltníkov spomína i Anton Bernolák (1762-1813)v Predmluve Něco o epigramatéch (Žilina, 1794), kde napísal: „Zdalekase pltí ženete, pacholci! A jakú cestu pred sebú máte? Tí tamz Gombáša sú, čo za nami idú; mi sme z Kralován, kde Orava do Váhuvtieka! Všetci do Fragštatu ideme, kdežto od istého kupca na náš tovar uži zadánek máme. A neboli by ste tak dobrí, že bi ste ma ze sebúvzali? Prečo ňe? Ked nám len nekterí grošíček na pálené dáte."
Môj starký (1865-1930) tiežpltničil. Spomínal, že poniže Vrútok chcel malého chlapca uchytiť obrovskýorol. Zaútočil naň, ale v pazúroch mu ostal len veľký okrúhly klobúk,ktorý mu dal otec, aby aspoň niečo chlapské viezol na plti.
A teraz príhoda, ktorúneviem, kde som odpísal. Je vtipná a pasuje mi do povedačiek. Raz saviezol na plti dolu Váhom jeden múdry profesor. Z dlhej chvíle sa opýtalpltníka, či vie čítať. Keď odpovedal, že nevie, tak mu profesor povedal, žestratil ¼ života. Potom sa ho profesor pýtal, či vie písať. Keď mu povedal, ženevie, profesor mu povedal, že tým stratil už ½ života. Nakoniec sa ho profesorpýtal, čí vie aspoň rátať. Pltník smutne povedal, že vie, ale veľmi slabo. Poposlednom priznaní nevedomostí pltníka mu profesor povedal, že stratil ¾života. V tom narazila plť na Besnú skalu, plť sa rozsypala a oni sanašli vo vode. Profesor začal prosiť o pomoc, lebo nevedel plávať. Pltníkho zaratoval a keď boli na brehu mu povedal, že nebyť jeho, bol byprofesor stratil celý život.
Na záver spomeniem ešte našugombášsku pltnícku príhodu ako mi ju vyrozprával môj otec (nar. 1888). Raz našipltníci pri plavbe na Dolniaky pribili svoje 3 plte so 6 pltníkmiv Seredi. Na jednej z pltí mali naložený klát (kus guľatiny) z červenéhosmreka, ktorý si chceli predať, aby sa mohli v cudzom svete uctiťa potúžiť pálenkou. A veru pltníci jej dosť popili, lebo pripití bolismelší a všetko začínali zvyčajne nielen s pomocou božou, ale ajspevom. Hneď po pribití plte na brehu začal obkukávať tamojší Sereďan-mlynárich náklad. Srdce mu poskočilo od radosti, keď zbadal ten klát smreka. Pri jehoobhliadke sa mu zdal prihrubý a navyše aj krátky. V rozhovores pltníkom dodal, že hrúbka by mu neprekážala, len keby bol klát dosťdlhý. Pltník na výhrady mlynára odpovedal veľmi pohotovo, že je tonajjednoduchejšia vec pri takejto štruktúre upraviť jeho dĺžku a súčasneaj hrúbku, lebo čo sa uberie na hrúbke, pribudne na dĺžke kláta. Kázal mu, abyto šiel domov pomerať a aby doniesol odmerku (palicu), podľa ktorej by saupravila žiadaná dĺžka.
Netrvalo dlho a mlynárprišiel s odmeranou palicou a hneď sa začalo naťahovanie kláta.Štyria pltníci si zaťali sekery do koncov kláta a začali za veľkého krikuproti sebe ťahať zaťaté sekery. Pri ťahu pltníkov jeden z nich silnoudieral obuchom sekery po kláte, aby ho počas naťahovania stenčil. Zatiaľ, čosa mlynár čudoval a so zatajeným dychom sledoval, čo títo chlapi stvárajú,zvyšný pltník nepozorovane priťal konca mlynárovej palice a potom už aj onspokojne pozeral na majstrujúcich pltníkov. Po chvíľke zastavil ich prácu akázal klát znova zmerať. Mlynár vzal mierku, priložil ju na klát a plnýúžasu radostne zvolal: „Chlapci, už neťahajte, veď ten klát je už dlhší, akopotrebujem." Pltník pokojne povedal: „To je dobre, keď je dlhší, to si už veruľahko z neho doma odrežete." Po takejto čarovnej a kúzelníckej robotebola momentálna spokojnosť na oboch stranách a mlynár šťastne vyplatilpožadovanú sumu.
I takýmto spôsobom si vedelipltníci zarobiť na pálenku. Mlynár veru neprišiel reklamovať kúpu. Asi sahanbil, že sa on, hrdý mlynársky majster, dal dobehnúť obyčajným dedinskýmpltníkom.
