Neviem, v ktorom roku prišiel z Česka ako horár. Bol zamestnancom Štátnych lesov v Ľubochni a myslím, že býval pred Rúdnym na Hutách. O jeho pomoci Slovensku sa nedá hovoriť, lebo nepoznal nielen bežnú lesnícku terminológiu, ale ani u nás bežne rastúce dreviny. Naši drevorubači ho veľmi rýchlo „skádrovali" už pri prvom styku. Zistili, že nepozná červený smrek a že ho pokladá za zhnité svrčinové (biely smrek) alebo jedľové drevo. Pochopiteľne, robotníci nemali záujem ho to naučiť a pokiaľ sa len dalo, chceli to využiť vo svoj prospech. V zimných mesiacoch si Gombašania navozili domov z pltiska nielen odpad (kániky, slanice) z obrezaného dreva, ale aj krásne smreky. V tom čase nemal smrek takú cenu ako teraz. Vtedy ho používali len na mostiny (palánty) do maštalí a chlievov a na drevené stĺpy, prípadne laty a latky pri stavbe plotov.
Hoci sa pán horár naučil po čase, že červený „smrk" (smrek) a modřín je jedno a „totéž", predsa musel a veľmi nerád r. 1939 opustiť Slovensko. Jeho odchodom v Ľubochni ranná hviezda zhasla a zhasínajú už aj tí, ktorí pri Morgensternovi (Morgošovi) robili. Veď nakoniec si na seba zvykli a keď ho robotníci spomínali, tak najčastejšie s dobrými stránkami a tak to aj má byť. Zvykol si na nás a u nás a zvykli si na neho aj naši ľudia. Vzťahy šlogárov (lesných robotníkov) a horára Morgoša neovplyvnila politika ani iné vplyvy, s ktorými sa dnes stretávame čoraz častejšie. Hľadali navzájom v sebe to dobré, našli k sebe ľudský prístup a príhoda s modřínom je len veselou spomienkou na časy dávno minulé.
