STRAVOVANIE

V Gombáši bývalo osem až desať lepších gazdov (mali viac poľa a lúk) a ostatné rodiny mali málo alebo žiadnu poľnohospodársku pôdu. Aj tí boháči, tiež neboli boháčmi, lebo mali len o niečo viac ako ostatní. I oni pracovali sezónne v Ľubochnianskej doline pri rúbaní, spúšťaní a vození dreva, lebo len ťažko sa dalo vyžiť z majetku.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (2)

Žilo sa skromne a ten čo nemal ani strechu nad hlavou, žil biedne. Stravovanie ľudí bolo jednoduché. Boli to hlavne zemiaky, kapusta, fazuľa a v lete tekvica a šalát. Hovädzia polievka bývala len na veľké sviatky alebo vtedy, keď niekto z dediny musel zabiť kravu alebo jalovicu (zlomila si nohu, zdulo ju a pod.) Ľudia si vtedy pokladali za povinnosť kúpiť mäso, aby sa majiteľovi aspoň čiastočne nahradila škoda. I sliepka sa zarezala iba vtedy,keď bola stará (neniesla vajcia)alebo keď prechorela a bolo nebezpečie, že zdochne.
Kto nemal kravičku, žil najbiednejšie, lebo zárobkov bolo málo. Hovorilo sa, že "mlieko je pol živnosti". Pili ho len deti a chorí ľudia. Mlieko (sladké) sa nechalo skýšiť, aby sa zo smotánky mohlo zmútiť maslo, ktorým sa zaprážalo. Mútené mlieko (cmar), ako aj kyslé mlieko sa pilo samé alebo sa ním zapíjali zemiaky. Z kýšky (kyslé mlieko) sa odváral tvaroh.
Ktorí ľudia chovali ovce, mali syr, z ktorého sa sa robila bryndza. Prebytočné ovce v jeseni zarezali a mäso po vychladnutí zasolili do dreveného súdka. Niektorí ľudia zasolené mäso údili. Pred údením sa solilo jeden alebo dva týždne. Údilo sa na pôjdoch dreveníc. Pôjdy mali "slepé komíny", ktoré boli ukončené hneď nad povalou, takže tým sa dym rozplynul po celom pôjde. Vysolené mäso varievali v kyslej alebo sladkej polievke. Údené v kapuste.
V dedine chovali aj prasiatka. Zabíjali ich veľmi malé, lebo ich nebolo čím chovať. Keď vážilo cent (56kg), bolo dobre a keď narástlo do 100 kg, tak to už bolo veľmi veľké prasa. Bravčové mäso sa po vysolení údilo. Varilo sa v kapuste alebo v kyslej kapustovej polievke.
Chlieb bol veľmi vzácny a prejavovala sa k nemu i vonkajšia osobitná úcta. Bol to "boží dar". Skôr ako sa z neho mal odrezať prvý krajec, urobil sa na nožom kríž - "prežehnal sa". Ak spadol čo i len malý kúštik, ofúkol sa, pobozkal a až potom sa mohol zjesť. Bolo to posvätné jedlo. Hovorilo sa že, " kde je chlieb, tam hladu niet". O tom, že na dolnom Liptove nebývalo dosť chleba svedčí aj stará veršovanka:
Gombáš, chleba nemáš,
na Švošove pohotove (tiež nemajú).
Na Ľubochni zdochni.

Aj vtedy niektorí nežili, ale živorili.