Stretnutie po maturite býva veľmi emotívne, ožívajú spomienky na spoločné štúdium a čas strávený v školských laviciach i mimo nich. Stretnutia po desiatkach rokoch býva zväčša oživené ešte rozoznávaním spolužiakov a spomínaním na dievčenské mená spolužiačok. Samozrejme, nesmie chýbať spoločné fotografovanie, najmä na schodoch školy. Dôležitá je aj návšteva poslednej maturitnej triedy. Niektorí sa tam stretnutú aj so zápismi na laviciach, často aj zašifrovanými, ktorým rozumie len ich hrdý autor.
Zistil som, že čím sa stretnú na pomaturitnom sedení starší žiaci, tým je to zaujímavejšie a úplne rodinskejšie. Zameriam sa na triedu 4.A, ktorá maturovala r. 1959 a s úctou najprv spomeniem žiakov, ktorí žiaľ, už na stretnutie neprídu: Július Kubasko a Marcela Dubovcová. Do večnosti sa odobral aj triedny Ladislav Lacko, ktorý triedu viedol v 3. a 4. ročníku. Ja som im bol triedny v 1. a 2. ročníku a pokiaľ kolega Lacko žil, vždy sme chodili na stretnutie spolu. V každej triede sa nájde žiak alebo skupina, ktorá pravidelne organizuje pomaturitné stretnutia spolužiakov. Takéto stretnutie po 40 rokoch zorganizoval žiak Paľo Dvorský. Pri príprave stretnutia po 45 rokoch v r. 1999 už mal pomocníčku Kláru Hroncovú. Na pozvánke, ktorou pozýval spolužiakov na posedenie po 40 rokoch bolo napísané: „Roky letia, vrások a chorôb pribúda a ďalší krížik sa Ti pripísal. Preto neváhaj a príď!" Pozvánku na stretnutie po 45 rokoch prikladám k článku. Na stretnutie po 40 rokoch prišla zo Švajčiarska aj žiačka Terézia Belka, rod. Kubačková. Z príležitosti stretnutia dňa 12. júna 1999 zarecitovala mne venovanú vlastnú báseň o štúdiách a maturite. Uvediem z nej len poslednú slohu:
Štyridsať rokov!
Veď je to len 14 tisíc šesťstodesať dní-
kým sa túžba naplní;
a koľko je to krokov?
Možno ako keď lúku z jari
slnko lúčmi obdarí
s obsype kvetom,
na dlhej ceste svetom.
Na stretnutí po uvítacích rečiach si zaspomínala aj Agneša Marenčinová, rod. Šafránková. Boli to citovo ladené spomienky na spolužiakov a na školu. Mám radosť z takýchto podujatí. Dobre padne žiakom a aj učiteľom zaspomínať si pri takých stretnutiach, ba aj zaspievať si.
S veľkým potešením som prevzal pozvánku na stretnutie triedy po 50 rokoch od ich skúšky dospelosti. Hoci je to už pol stovka rokov, verím, že sa zídeme v hojnom počte a že sa mi podarí bývalých žiakov v triede usadiť do ich lavíc, na ich pôvodné miesta.
