Za najlepší dopravný prostriedok sa pokladala kladka (čiga), ktorá sa zavesila na kompovú linu. Bola spojená drôtom, tenkou retiazkou alebo povrázkom s latkou, na ktorú sa rozkročne posadil záletník. Do pohybu po lane sa kladka uvádzala tak, že jednou rukou sa poťahoval za linu a druhou rukou sa držal spojiva latky s kladkou. Z gombášskej strany nebolo ju treba ťahať, lebo lina bola zakotvená vyššie, takže kladka prešla samospádom ponad Váh až do previsu konopnej line. Zbývajúca vzdialenosť ku kompisku sa prekonala ťahom ruky za lano.
Iný záletník používal namiesto kladky zapínací kovový oblúk (karabínku) z elektrikárskeho opasku. Spojenie oblúka s latkou na sedenie bolo také isté ako s kladkou. Nevýhoda bola v tom, že sa musel rukou neustálea poťahovať, aby sa dostal na druhý breh Váhu.
No najhoršie obstál môj dobrý známy. Nemal kladku a ani oblúk. Na lano prehodil drôt, posadil sa na latku a začal sa pomaly ťahať na druhý breh. Veru nezašiel ďaleko. Latka sa mu zlomila a aby nespadol do vody, držal sa lana už obidvoma rukami a skúsil sa prechýtavaním dostať na breh (kompisko). Keď už ďalej nevládal sa na lane prechytávať, hupol do vody. Viac toto cestovanie neskúšal a radšej si našiel frajerku na Gombáši.
Aby neprišli mládenci o tieto jednoduché dopravné prostriedky brávali si ich zo sebou. Záletník s oblúkom mal osobitne ušitú rukavicu a ľahko do nej zmestil oblúk a retiazku na spojku s latkou. Prekrytie alebo ukradnutie týchto nástrojov zapríčinilo, že záletník, ak sa chcel dostať domov suchou nohou, musel ísť až cez ľubochniansky most.
Všetky spomínané problémy odpadli, lebo ponad Váh postavili r. 1964 visutú lanovú lavicu.
