Teraz sa mi zdá, že predsa len mal pán profesor pravdu. Pre mňa dôkazom toho je náš (vysoko)školský vzdelávací systém, ktorý už dospel do tohto štádia. Do štádia, keď za štátne peniaze rieši (len) svoje vnútorné problémy. Pôvodne som myslel, že je to len môj dojem, ale publikované názory a k tomu vedené diskusie nasvedčujú, že tento dojem majú aj iní. Tento stav nemožno zmeniť z vonka (z hora), k tomu sú univerzity zo zákona príliš nezávislé, zlepšiť by sa mohol len z vnútra. Tento názor odznel aj v nedávno zverejnených komentároch na stránka SME. Slovenské akademické prostredie určite najlepšie pozná predseda Akreditačnej komisie vlády SR, ktorý v rozhovore na otázku redaktora SME „Zachránila by vysoké školstvo reforma pravidiel zhora?“ odpovedal diplomatický, ale veľmi zrozumiteľne: „Odpoviem trochu obrazne. Fénix vstane z popola len vlastným pričinením, pretože na to má a je na to zrodený.“[TU] Obdobný charakter majú aj príspevky od VŠ učiteľa [TU], doktoranda [TU] a akademického funkcionára [TU]. Neviem však, či na vnútornú obrodu účastníci vzdelávacieho procesu sú vôbec ochotní či schopní. Desať mojich poznatkov, prečo o tom v súčasnosti pochybujem. (Opäť však nechcem zovšeobecňovať).
Úlohou vysokých škôl je zo zákona o.i. prispievať k rozvoju vedomostnej spoločnosti. Prijatie (takmer) každého uchádzača o VŠ štúdium neumožňuje realizovať skutočne kvalitné vysokoškolské vzdelávanie. Študenti, až na vzácne výnimky, nemajú záujem ani o odborné predmety. Nejavia záujem, a mnohí ani nemajú predpoklady, na zvládnutie vysokoškolského štúdia tak, aby prispeli na rozvoj vedomostnej spoločnosti. A ako čítam, nie sú to len moje skúsenosti. V inom denníku som čítal „...aby som zopár študentom vysvetlil problematiku, najprv som im potreboval vysvetliť trojčlenku a počítanie percent.“ [TU] Na Ekonomickej fakulte, kde základom je (mala by byť) matematika, učiť trojčlenku a výpočet percenta??? No des!!! To by mal zvládnuť aj absolvent základnej školy nieto vysokoškolák.
Študenti sa na skúšky nepripravujú, potrebujú „len“ nejako prejsť cez skúšku. S akýmkoľvek hodnotením. Za posledných päť rokov sa mi vyskytol jediný študent, ktorý chcel lepšie hodnotenie, než som ho ohodnotil. A to som ich vyskúšal stovky. Keď poviem „E“, začnú od radosti „lietať“, dokonca sa aj občas poďakujú. Týmto aktom sa im predmet „skončil“, k čomu smeruje ich úsilie.
Na skúšky sa študenti neučia, teda nie dostatočne. Asi nie je ojedinelý jav, keďže pred časom som čítal o jednom dni vysokoškolského študenta.[TU] Okrem iného sa píše „Za dva roky nemá v indexe A, tvrdí, že známky preňho nič neznamenajú a ako programátor pracovať pravdepodobne nikdy nebude.“ „To, že (krstné meno) má o pár hodín jednu z najťažších skúšok, vôbec nevidieť, poznámky si pozerá asi polhodinu.“ V rozhovore redaktorka ďalej píše „Správanie súčasných študentov oproti predchádzajúcim generáciám je sebavedomejšie, za dosiahnutím úspechov idú cielenejšie ako staršie generácie. Sú totiž zvyknutí, že ak sa im nepodarí dobre sa prezentovať v pracovnej oblasti, nepresadia sa“. Takže vedomosti už nie sú podstatné, len prezentácia a imidž, dodávam svoj dojem.
Študenta zo skúšky by som nemal vyhodiť, nakoľko vedúci akademickí funkcionári mi rýchlo zdôvodnia ekonomickú „potrebu“ zotrvania študenta na fakulte.
Podľa skutočných vedomostí ich hodnotiť tiež nemôžem, nakoľko akreditačná komisia sleduje dosiahnuté výsledky skúšok jednotlivých predmetov. Vedúci katedry nám napíše, že ak máme hodnotiť medzi „C“ a „D“, prikloňme sa k „C“. Predpokladám, že to nemá z vlastnej hlavy. Neviem, načo AK potrebuje tento údaj.
Študenti „povinne“ hodnotia predmet aj vyučujúceho. Viete si predstaviť ako hodnotia neambiciózni študenti náročnejšieho učiteľa.
Keďže priebeh skúšky pre zúčastnené strany je vopred jasný, úmerne k tomu vyzerá aj vzdelávací proces. Napr. asistent realizujúci cvičenia, odíde po šiestom týždni, 13 týždňového semestra, niekam do zahraničia. Chýbajúce cvičenia nahradí jedným, spoločným cvičením pre všetkých študentov (asi 80) v skúšobnom období. Aj z inej univerzity počúvam úsilie, dokonca od akademických funkcionárov, nahradiť všetky cvičenia jedným spoločným seminárom. Trebárs z ekonómie.
Nedávno, som zachytil mail upozorňujúci učiteľov istej VŠ: „...je tu pracovná skupina akreditačnej komisie, treba dôsledne dodržiavať vyučovacie jednotky“. Zrejme, keď pracovná skupina AK odíde, tak je jedno, ako prebieha vyučovací proces.
Ešte ako výkonný akademický funkcionár som nariadil kontrolu formálneho dodržiavania rozvrhu hodín a vyučovacích jednotiek. Stal som sa veľmi nepopulárny a obviňovaný, že obmedzujem akademické slobody „akademikov“. Na kontrolu som pristúpil na základe nechceného vypočutia rozhovoru dvoch študentiek mimo akademickej pôdy: „Ja vstanem ráno o piatej, aby som docestovala na siedmu do školy a prednášajúci nepríde“. Skutočne nezodpovedné a neetické.
Keď sa vyučovací proces „zjednoduší“, bude benevolentnejší, musí sa nutne „zjednodušiť“ aj skúšanie. Potom nie je zriedkavé, že študent v priebehu jedného dňa ide na niekoľko skúšok. Divil som sa, keď kolegyňa išla písomne skúšať asi 50 študentov do miestnosti kde bolo „len“ 40 miest. Spýtal som sa jedného študenta, či neopisujú? „Však pani profesorka dáva pozor“, znela odpoveď.
Znovu zdôrazňujem (ako som to už uviedol v niektorých mojich predchádzajúcich blogoch), nevidím ekonomický dôvod držať každého študenta na fakulte. Je mýtus, že peniaze sa prideľujú „len“ na základe počtu poslucháčov [TU]. Masovosť nikdy nemôže zaručiť kvalitu. Na Harvarde majú 6 700 študentov (a 2 400 akademikov). Určite neprijmú každého, kto je ochotný zaplatiť!
Dúfam však, že v otázke reformy vysokého školstva som len jednoducho pesimista.
