Nezriedka fakulty pošlú uchádzačom o štúdium oznámenie o prijatí ešte pred maturitnou skúškou a im stačí už len dodatočne doložiť maturitné vysvedčenie. Stáva sa to aj na fakultách, kde by sa očakávalo, vzhľadom k akreditovaným študijným programom, náročnejšie štúdium resp. vyšší intelekt a usilovnosť študentov. Nedávno som sa pred významným profesorom z fakulty prírodovedného zamerania hlasne zamyslel: „U vás zrejme študujú len lepší a usilovnejší študenti“. „Predsa nemôžeme učiť dvoch - troch študentov v krúžku“, znela replika. Niektoré fakulty, využitím možností daných zákonom, dĺžku I. stupňa štúdia stanovili na štyri roky. Nie však z dôvodu náročnosti štúdia, ako to zákon predpokladá. V prvom roku štúdia, v tom pridanom, majú v úmysle „dobrať“ stredoškolskú látku. Je to však neefektívne vynakladanie ľudských zdrojov a štátnych finančných prostriedkov. Vedomosti potrebné na zvládnutie vysokoškolského štúdia sa majú získať na stredných školách. Vysoká škola nemá nahradzovať strednú školu. Ak to študenti nezvládnu, z dôvodu mentálnych, vedomostných či vôľových, tak nemajú predpoklady štúdia na vysokej škole! Takto sa neefektívne zvyšuje počet študentov a berie sa motivácia stredným školám, ktoré tak strácajú účinný nástroje ako študentov „prinútiť“ učiť sa. „Už som prijatý na VŠ, načo by som sa učil?“
Ministerstvo školstva tento stav, keď takmer 100% maturantov pokračuje v štúdiu na vysokej škole (navyše pre národné hospodárstvo v nevhodnej štruktúre), aspoň čiastočne chce usmerniť zverejňovaním rankingu či ratingu vysokých škôl, resp. zverejnením počtu nezamestnaných absolventov tej - ktorej univerzity.
Rankingov a ratingov je veľa, občas sú aj mediálne prezentované. Najznámejšie sú napr. Academic Ranking of World Universities (tzv. Šanghajský), World University Rankings, QS World University Rankings, Leidenský a niektoré iné. Každý z nich používa rôznu, často veľmi rozdielnu, metodiku hodnotenia. Kritéria hodnotenia sú prevažne kvantitatívne, vychádzajúce z kvality najmä výskumnej činnosti. Nie sú vztiahnuté, resp. len nevýznamne, na určitú porovnateľnú jednotku, napr. na vynaložené finančné prostriedky, alebo počet vedecko – pedagogických (tvorivých) zamestnancov. Takto majú v hodnotení komparatívnu výhodu veľké a bohaté univerzity. Ak by sme vytvorili takýto „relatívny“ ranking, určite by sa slovenské univerzity dostali v poradovníkoch vyššie, aj keď nechcem spochybniť, že v týchto rankingoch najvyššie uvedené univerzity nie sú v skutočnosti najlepšie, hoci! Pred nejakým časom som mal možnosť byť na Cornell University, na jej fakulte kde sa vyučuje Applied Economics and Management. Cornell University bola v roku 2014 v „Šanghajskom“ rebríčku hodnotená na 13. mieste (http://www.shanghairanking.com/ARWU2014.html). Na základe osobnej skúsenosti si myslím, že viaceré naše ekonomické fakulty znesú prinajmenšom prirovnanie. Pýtal som sa: „Prečo ste tak dobre, ako univerzita, hodnotení ?“ „Máme tu dobrý kozmický výskum a spolupracujeme s NASA. Sme dobre financovaní.“ V tom čase tam mali jeden z troch najrýchlejších počítačov v USA. „Modelovali ste na tom niečo z ekonómie? „Nie, využívajú to najmä astrofyzici a chemici“ znela odpoveď. Neupútal ma ani ich vzdelávací proces. Ratingy a rankingy sú globálne a aj popredné univerzity majú svoje slabé miesta.
Keďže slovenské univerzity sa nedostávajú na viditeľné miesta vo svetových rebríčkov, ARRA už deväť rokov ( desiaty raz) iniciatívne hodnotí a zoraďuje slovenské fakulty. Napr. aktuálne (http://www.arra.sk/ranking-2014-0) . Vo svojej metodike používa päť kritérií, ktoré zohľadňujú kvantifikovateľné pedagogické a vedecké aktivity. Tieto tiež nie sú dôsledne vztiahnuté na určitú pomerovú jednotku. Aj tu majú výhodu veľké a bohaté univerzity so svojimi fakultami. V plnom rozsahu však možno súhlasiť s konštatovaním ARRA a je to od nich korektné: „rovnako ako iné hodnotenia, aj ranking ARRA treba vnímať s prihliadnutím na použité kritériá. Každý ranking poskytuje obraz o fakulte vysokej školy a jej postavení medzi ostatnými fakultami vysokých škôl výlučne optikou daných kritérií, čo znamená, že použitím iných kritérií by poradie fakulty v rebríčku mohlo byť odlišné.“
Na ukážku relatívnosti hodnotenia použijem tabuľku „č. 15b - Počet publikačných výstupov podľa CREPČ na prepočítaný počet zamestnancov verejných vysokých škôl“, ktoré rezortné ministerstvo vydáva každoročne v tzv. výročnej správe o stave vysokého školstva. V danej tabuľke sa uvádza päť poradovníkov, a to podľa:
Počtu publikovaných výstupov na VŠ učiteľa a výskumného pracovníka
Počtu monografií na VŠ učiteľa a výskumného pracovníka
Počtu vedeckých prác a odb. článkov v CC časopisoch na VŠ učiteľa a výskumného pracovníka
Počtu monografií na VŠ učiteľa vo funkcii profesor a docent
Počtu vedeckých prác a odb. článkov v CC časopisoch na VŠ učiteľa vo funkcii profesor a docent.
(https://www.minedu.sk/vyrocne-spravy-o-stave-vysokeho-skolstva/ ). Ide o signifikantné hodnotiace kritériá. V týchto tabuľkách napr. Univerzita J. Selyeho v Komárne, ktorej fakulty v hodnotení ARRA nezaujímajú popredné miesta, z dvadsiatich (20) hodnotených verejných vysokých škôl v kritériu 1. zaujíma tretie (3.) miesto, v 2. prvé (1.) miesto, v 3. deviate (9.) miesto, v 4. prvé (1.) miesto a v 5. kritériu deviate (9.) miesto.
Od platnosti zákona o vysokých školách z roku 2002 (131/2002 Z. z.) sú vysoké školy do takej miery nezávislé, že rezortné ministerstvo okrem rozdelenia finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu a kontroly ich čerpania, nemá vo vzťahu k ním takmer žiadne iné právomoci . Akademická pôda je absolútne nedotknuteľná. Dokonca „Vstup orgánov činných v trestnom konaní na akademickú pôdu povoľuje rektor“ (Čl. I § 4 zákona). Stav vysokého školstva nie je dobrý, hodnotí sa negatívne takmer vo všetkých publikovaných vyjadreniach, napr. http://komentare.sme.sk/c/7592203/takto-vyzera-augiasov-chliev-v-skolstve.html – „Takto vyzerá Augiášov chliev v školstve“. Negatívne vyznievajú takmer všetky diskusné príspevky. Myslím si, že väčšinou oprávnene, aj keď nie je to možné zovšeobecňovať. Tiež si ale myslím, na rozdiel od väčšiny, že za ten stav (ak je na niektorej škole alebo všeobecne v školstve chliev) nemôže vláda, premiér či ministerstvo, ako sa to nezriedka prezentuje aj v akademických kruhoch. Môže za to samotná univerzita. Sú absolútne nezávislé a svoju vzdelávaciu a vedeckú aktivitu a prevádzku riešia a usmerňujú samé. Tým rozhodujú o svojich kvalitách výlučne samostatne! Ku všetkým opatreniam navrhovaných ministerstvom sa zástupcovia akademikov vyjadrujú na piatich úrovniach, okrem nezriedkavého „neoficiálneho“ lobovania. Ak je v školstve, alebo na niektorej škole chliev s akýmkoľvek prívlastkom, nech si ho vyčistia. Majú na to všetky „čistiace prostriedky a zákonom povolené technologické postupy“. Celková činnosť našich univerzít by bola určite lepšia a nebol by tam „chliev“, keby samosprávnymi orgánmi univerzity zvolení a schvaľovaní funkcionári držali kantovského imperatívu „hviezdneho neba nado mnou a mravného zákona vo mne“, pretože zákon vychádza z tohto imperatívu a ako to uvádza pán docent M. Bútora v jednom zo svojich vyjadrení v SME.
