Dobre si pamätám, keď som sa s ním prvý krát stretol ako mi predstavil svoje plány na vybudovanie vtedy ruiny divadla Aréna. Jeho sen sa stal takmer skutočnosťou, ale keď mal žať plody svojej neskutočnej energie a nadšenia tak jednoducho musel odísť preč. Prečo ? Odpoveď je zložitejšia ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj keď sa v Aréne už hrávalo nebola ešte dokončená a stále chýbali peniaze. Vtedajší minister kultúry Milan Kňažko Aréne nefandil. Aj keď bol oficiálne gestor pantomimického festivalu Kaukliar ani raz neprišiel na jeho otvorenie. Vtedajší župan Ľubo Roman tiež nehýril nadšením pre toto jedinečné divadlo a Ladislav Snopko, ako riaditeľ Petržalských kultúrnych zariadení, mal pôvodne s Arénou iné plány. Okrem toho Sládek hral aj o čas. V roku 1998 tu oslavoval svoju šesťdesiatku a keďže chcel ešte všeličo vytvoriť a urobiť rozhodol sa pre ďalšiu emigráciu.
Keď som ho dnes opäť videl na javisku tak musím skonštatovať, že nič nestratil zo svojho umenia ani elánu, a čo je obdivuhodné pri jeho 72 rokoch, ani pohyblivosti. Je naozaj škoda, že sme tohto veľkého umelca nedokázali u nás udržať a dať mu podmienky aké by si zaslúžil. Veď koľko už len máme umelcov, ktorí keď prídu do Hainburgu tak ich niekto pozdraví ? Milan Sládek je jeden z nich, a tak len môžeme ľutovať, že cez Goetheho inštitút chodí po celom svete a reprezentuje Nemecko. Pričom oni majú podstatne viac svetových umelcov ako my. Ale nám to bolo asi jedno. V súčasnosti sa v Aréne hrá všetko možné, ale poväčšine za štátne peniaze. S umením to nemá veľa spoločného, ale hlavne, že sa to tak prezentuje.
Milan ale aj tak si za tie roky čo si drel za 8 500 korún hrubého vyoral nezabudnuteľnú umeleckú brázdu, ktorú nikto nezakryje. Vďaka ti a do ďalších rokov tvojej umeleckej činnosti ti držím palce na všetkých končatinách i kontinentoch.
