No nie to je podstatné. Chcel by som poukázať na starý Napoleonov citát, že štáty nemajú priateľov, majú len svoje záujmy. To plne platí aj o vzťahoch Spojených štátov a Gruzínska. Verbálne síce v Moskve ostro protestovali proti ich postupujúcim jednotkám, ale v skutočnosti dobre vedeli, že zostane len pri slovách a na vzťahoch s Ruskom sa nič nezmení. To sa v plnej miere ukázalo pri nedávnej návšteve amerického prezidenta Obamu v Moskve. Američania nie sú verní spojenci ako to tvrdia niektorí politici.
Nie je to tak dávno, čo opustili Južný Vietnam aj keď s ním mali spojeneckú zmluvu. Britov a Francúzov nepodržali v Suezskej kríze v roku 1956, ale na ich úkor sa dohodli so Sovietskym zväzom. V I. a II. Svetovej vojne im dlho nezáležalo na demokracii a až na ich konci sa pripojili k víťazným spojencom, aj keď treba povedať, že bez ich pomoci by pravdepodobne vojny nevyhrali. A ešte len tak námatkom o charaktere Spojených štátov pripomeniem, že majú v obľube si vymýšľať provokácie, aby mohli začať s útokom na krajinu o ktorú majú záujem. V roku 1898 vybuchol americký krížnik Maine kotviaci v kubánskom prístave, pričom zahynulo všetkých 266 členov posádky. Americká vláda z toho obvinila Španielov a využila to ako jeden z hlavných argumentov na vypovedanie vojny Španielsku hoci skutočnosť bola iná. Keď v roku 1911 krížnik vytiahli ukázalo sa, že výbuch nespôsobila podmorská mína, ale ako tvrdí americký historik Johnson, i výsledky španielskeho vyšetrovania, výbuch pripravili americkí prívrženci vojny. Príčina zaútočiť na Španielsko, ktoré v tom čase bolo koloniálnym pánom Kuby, bola na svete. Potom prišiel Tonkinský incident vo Vietname, kde falošne obvinili Severný Vietnam, že zaútočil na ich lode, neskôr, v roku 1994 prišiel zinscenovaný výbuch na trhovisku v Sarajeve na základe ktorého začali Američania bombardovať Bosnianskych Srbov a celkom nedávno si zase vymysleli bakteriologické a atómové zbrane v Iraku.
Pravda, netreba si robiť ilúzie ani o iných spojencoch. Veď nie je to tak dávno čo nás a Poliakov Briti a Francúzi nechali napospas Hitlerovi. Briti už dávno majú meno ,,Proradný Albión“. Samozrejme, že aj Rusi dávajú prednosť, keď im to vyhovuje, svojim záujmom pred spojeneckými zmluvami. A myslieť si, že keď sme v NATO nemôže nás nikto beztrestne napadnúť, obávam sa, že aj to je omyl. Spomeňme si na nie tak dávnu vojnu členov NATO, medzi Gréckom a Tureckom a vojnu o Cyprus, ktorý je vďaka nej doteraz rozdelený na Grécku a Tureckú časť.
Záverom chcem povedať, že samozrejme potrebujeme spojencov, ale musíme sa spoliehať predovšetkým na seba. Nielen vojenský, čo nie je veľká záruka bezpečnosti, ale predovšetkým diplomaticky. Američania sú príliš ďaleko, a v súčasnosti už majú iné priority, Rusi príliš blízko, a tak nám zostáva ako istá garancia našich záujmov Európska únia. Nie je to víťazstvo, ale taká je realita.
Ľubomír Olach
