Nie som žiadny ľudomil. Pozrel som sa na neho a niečo mi hovorilo, že by som mohol prispieť.
Určite by ma to nezruinovalo. Hlavou sa mi začal rozplývať dobrý pocit pomoci bližnému. Vždy mi robí dobre, keď niekoho obdarujem.
Dnes som ešte dobrý skutok neurobil, celkom sa mi darilo v práci, večer pôjdem na korčule, jednoducho dobrý deň za mnou a relax predo mnou. Prečo by som nepomohol. Ten úbožiak to fakt potreboval.
Dal som mu z košíka Sk 10 a hrábol som do peňaženky pre Sk 20. Podal som mu ich. Ešte ma poprosil, či nemám nejaké drobné. Vysypal som mu tam všetky drobáky. Nech tam bolo Sk 30. Sk 60 za dobrý pocit, nie je také zlé. Som materialista.
Nastúpil som do auta a s výborným pocitom pomoci bližnému som odchádzal z parkoviska. Obrátim hlavu a zdravím neboráka invalida. V tom momente ma obarilo. Ten hnusný chlap vyťahuje krabičku cigariet a zapaľuje si. Môj pocit bol okamžite preč a nasratý som si to pádil domov.
Zase som naletel.
V ten deň som to nechal bez komentára. Chodím tam nakupovať pravidelne, určite sa ešte stretneme.
Aj sa tak stalo. O niekoľko dní sa ku mne na parkovisku priplichtil starý známy s tou istou taktikou. Milo som na neho pozrel, usmial sa a vytiahol z tašky jogurt. Podal som mu ho. Pozrel na mňa nechápavo. Odmietol ho.
Nemohli by ste prispieť, neborákovi.... NEMOHOL. Neznášam, žobrajúcich invalidov fajčiarov.....
Dnes už nenaletím a chrsol som mu rovno do tváre môj zážitok spred pár dní. Už nič nechcel. Odklusal k ďalšej obeti, mladej blondínke. Ešte som jej zakričal nech si dá pozor na toho lumpa.
Invalid stojí pri Piza Hute pred hlavným vchodom do Tesca. Nič mu nedávajte. Len to prehulí a zhorší si zdravie.
