Stalo sa slovenským politickým folklórom opakovať jednu a tú istú lož, že štátne zdravotníctvo je neefektívne, a tak ho treba sprivatizovať. To opakovala pravica do nemoty, kým nám tu vyrastal kolos finančnej skupiny, ktorá si postupne podmanila najlukratívnejšie peňazovody a stala sa monopolom. Sekundovali jej v tom aj ďalšie vlády. Z Gorily vieme, že Fico sľúbil Haščákovi kontinuitu, a tak sa aj stalo. Haščákovci zase vyškolili Smer, aby si našli svojho „Palacku“ a "všimné" riešili cez daňové raje. Smerovolič si doteraz myslí, že Fico tam len pil kolu...
Fico dnes používa úplne identické pravičiarske reči, aké sme počúvali za Dzurindu a kruh sa uzavrel. Vraj je zdravotníctvo neefektívne a peniaze sa do neho nalejú až vtedy, keď sa zázračne zmení. Dnes a aj dve dekády dozadu však platilo, že vysúšanie zdravotníctva spôsoboval politikmi nastavený systém, kde zdravotné poisťovne nepreplácali nemocniciam všetky výkony, a tak nemocnice museli generovať stratu. Vtedy som poukazoval na jednoznačný zámer politikov ukazovať prstom na nimi vysušený rezort a volať po jeho privatizácii. Žiaľ, bol som jeden z mála a táto „filozofia“ v zdravotníctve pretrvávala. Pritom, ako hovorí pán Visolajský, benefit nemocníc je omnoho väčší, ako prezrádzajú ich náklady a výnosy. Vyliečený občan môže pokračovať v tvorbe hodnôt a aj to je pridaná hodnota kvalitného zdravotníctva.
Zdravotníctvo však nikdy nebolo prioritnou témou. Bývalá ministerka Selfíčková sa už ani netvárila, že niečo robí, a pritom rezort zdravotníctva sa bytostne dotýka nás všetkých. Končíte v ňom vy, vaše deti, rodičia a starí rodičia. Je v záujme nás všetkých, aby sme mali kvalitnú sieť zdravotnej starostlivosti s lekármi, sestrami a iným zdravotníckym personálom, ktorí budú patrične ohodnotení za to, že lopotia v tak náročnej práci plnej nadčasov. Čím viac lekárov a sestier bude v systéme chýbať, tým to budú mať zamestnanci nemocníc a ambulancií horšie a s nimi aj my všetci. Keď nechceme, aby boli primerane ohodnotení, tak si sami pod sebou pílime konár.
Systém financovania zdravotníctva a neprimerane nízke mzdy sú dôležitými problémami slovenského zdravotníctva, ale nie sú jedinými. Nemocnice a niektoré polikliniky sú v katastrofálnom stave. Jednak potrebujú moderné vybavenie, ale zároveň aj program skrášlenia. Niektoré nemocnice vyzerajú, ako keby si prešli bombardovaním a ich útroby pripomínajú prostredie z hororových filmov. Takéto prostredie nepomáha liečbe, lebo psychika pacientov potrebuje boost a depresívne prostredie len predlžuje liečbu.
Vyššie som definoval štyri oblasti, ktoré sú jasne viditeľné, a preto je nepochopiteľné, že ich neriešime. Ak však chceme zlepšiť zdravotníctvo z gruntu a urobiť ho efektívnym a porovnateľným so západnými a severskými krajinami, musíme sa zamerať aj na problémy a chyby, ktoré nie sú ľahko badateľné. Na to slúžia dáta a štatistické metódy, ktoré vedia odhaliť problém, ku ktorému bude možné definovať riešenie. Pri výrobe sa používa metóda Six Sigma, a podobné postupy sa dajú aplikovať aj na zdravotníctvo, keďže „vyrába“ vyliečených pacientov a cesta k vyliečeniu pozostáva z procesov, ktoré môžu mať nedostatky. Takto sa dá pozrieť na prevenciu, záchranky, nemocnice, ambulancie, operácie, lieky, rekonvalescenciu, atď. Stačí dať dokopy tím hlavičiek, ktoré robia v štátnej správe. To však bežných politikov ani len nenapadne.
Pre mňa je nepochopiteľné, ako môžu ľudia finančne podporovať vyššie spomenutú finančnú skupinu po všetkom, čo sme sa o nej za ostatné roky a hlavne od Gorily dozvedeli. Ja dlhodobo bojkotujem všetky jej služby a tovary, ale väčšinu Slovákov toto nezaujíma. Naďalej podporujú zlo, ktoré postupne rastie a keďže je v oblasti zdravotníctva v konflikte záujmu a betónuje si svoju monopolnú pozíciu, z bežného pacienta sa stáva ich rukojemník. Táto finančná skupina má svojich ľudí tak v koalícii, ako aj v opozícii, a preto nimi môže dnes zatriasť len spotrebiteľ, čiže my všetci.
Dve dekády dozadu som ľudí varoval pred korporáciami, ktoré by dominovali celému segmentu. Pravica vtedy opakovala mantru o konkurencii, ako keby bola konkurencia večná a samotné firmy si ju strážili. Vtedy som prišiel na poučku, ktorá platí univerzálne: „Konkurencia je dočasný stav neschopnosti ovládnutia trhu jednou firmou alebo kartelom.“ Korporácie neľúbia konkurenciu a snažia sa svojich konkurentov zničiť, alebo sa s nimi spojiť proti spotrebiteľom. Tu vie pomôcť len kvalitná štátna regulácia, ktorá vie vytvoriť slobodný trh, ako sa to udialo vo vyspelejších krajinách EÚ, a keď krajina dopustí vznik molocha, musí zatiahnuť ručnú brzdu a rozbiť jeho dominantné postavenie.
