21. septembra si pripomenieme 80 rokov od spáchania najväčšieho vojnového zločinu Spojencov počas Slovenského národného povstania.
Obec Sklené bola malebnou dedinkou v srdci tzv. Hauerlandu s väčšinovou populáciou karpatských Nemcov. Zlo vtedy prišlo z východu, keď sa v obci usadil 8. oddiel 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Brigáde velil Alexej Semionovič Jegorov a v obci sa nachádzal len dva dni pred samotnou masakrou.
21. septembra v ranných hodinách boli z dediny odvlečení práceschopní chlapci a muži vo veku od 16 do 60 rokov, ktorí boli natlačení do železničných vagónov s cieľom budovania zákopov. Vlak sa západne od Hornej Štubne stočil na slepú vlečku, ktorú dnes už pripomínajú len zvyšky násypu a zastal v tzv. Lese na rovine. Tu boli civilisti prinútení vykopať masový hrob, v ktorom boli následne okradnutí a strieľaní na priamy príkaz sovietskeho politického komisára brigády, Leonida Nikolajeviča Slavkina.
Partizáni, ktorí boli z drvivej väčšiny Slováci, hodili medzi mŕtvoly granáty, aby si boli istí výsledkom. Neznámemu slovenskému železničiarovi sa podarilo zachrániť 63 ľudí z prvého vozňa, 30 ľuďom sa podarilo utiecť a besnenie priamo v masovom hrobe prežil katolícky kňaz Jozef Pőss, ktorý neskonal na strelné zranenia a nedorazili ho ani granáty, lebo bol medzi prvými obeťami streľby a zavalili ho telá jeho spoluobyvateľov.
Je vysoko nepravdepodobné, že by veliteľ brigády Jegorov nevedel, čo sa udeje a je veľmi pravdepodobné, že na to dal priamy rozkaz. Každopádne, tento zločin naveky pošpinil meno brigády, ktorá sa osvedčila v bojoch o prístupy k mestu Martin.
187 zavraždených civilistov z obce Sklené robí z tejto masakry najväčší vojnový zločin Spojencov počas Slovenského národného povstania, ale ani zďaleka nebol jediným vojnovým zločinom... Nenávisť voči Nemcom bola u partizánskych veliteľov rozšírená a nešlo len o zlyhania konkrétnych jednotlivcov.
Tzv. partizánske organizátorské skupiny, ktoré boli na územie Slovenska nasadené Sovietskym zväzom, viedli v drvivej väčšine mentálne a vojensky nevyspelí vojaci, ktorí nemali dostatočný výcvik na boj v nepriateľskom tyle a už vôbec nie v priestore spriateleného národa, ktorý mal prostredníctvom československej exilovej vlády v Londýne podpísanú zmluvu so Sovietskym zväzom o spolupráci. Velitelia nemali potrebné skúsenosti a pred nasadením boli narýchlo povyšovaní. Nečudo, že tieto skupiny mali problém aj so samotným výsadkom, lebo si neprešli ani celým parašutistickým výcvikom.
Sovietsky zväz na Slovensko nasadil mladíkov s horúcimi hlavami, ktorí mali plniť akékoľvek rozkazy z Kyjeva, kde vtedy sídlil štáb partizánskeho hnutia. Partizánske organizátorské skupiny mali za úlohu naberať členov a rozpútať reakciu nepriateľa. Preto ešte pred vypuknutím SNP dochádzalo k provokačným útokom, ktoré vyvrcholili v obsadení Ružomberka a postrieľaní miestnych členov nacistickej Deutsche Partei. Slovenskej fašistickej vláde a aj nacistickému Nemecku bolo jasné, že sa na Slovensku k niečomu schyľuje a partizáni si doslova vypýtali inváziu Nemecka na slovenské územie.
Najhorším aktérom bol Piotr Alexejevič Veličko, ktorého sám Ján Golian žiadal, aby prestal s provokačnými akciami (a aj s náborom mobilizovaných občanov), lebo Východný front bol ešte ďaleko a viesť povstanie v tzv. Defenzívnom scenári, v obkľúčení nepriateľom s pomocou v nedohľadne, bolo predurčené na neúspech. Tento fakt sovietskych partizánskych veliteľov nezaujímal, lebo oni mali iné rozkazy, a to rozpútať boje, pomôcť prechodu frontu a „oslobodeniu“ Slovenska Červenou armádou. Úspešné SNP, riadené československou exilovou vládou v Londýne, bolo v priamom rozpore s cieľmi Sovietskeho zväzu, ktorý chcel na našom území nastoliť servilný komunistický režim s demokratmi šesť stôp pod zemou.
Preto si partizáni robili, čo sa im zachcelo. Preto počas SNP niektorí vraždili, okrádali, vozili sa z cvičenia na cvičenie a v drvivej väčšine len viazali zdroje, ktoré mohli a mali byť použité v bojoch. Minca má dve strany, a tak aj všetkých partizánov nemôžeme hádzať do jedného vreca. Existovali aj normálnejšie partizánske jednotky, ktoré riadili Slováci. Partizáni sa osvedčili v bojoch o Martin, Hornú Nitru a hlavne zažiarili Francúzi, ktorí chceli zmyť hanbu z potupného podrobenia si svojej domoviny nacistickou mašinériou. V mnohom pripomínali našich letcov a československé vojenské jednotky na Východnom Fronte, Afrike a Británii, ktoré bojovali až kým nebol naplnený ich ultimatívny cieľ... oslobodenie Prahy a znovuobnovenie Československa v jeho predmníchovských hraniciach.
Žiarivé prípady boli však len smietkou oproti tisícom partizánov, ktorí neboli nasadzovaní na fronte, aj keď ich povstalecké velenie doslova prosilo. Zmenilo sa to až v poslednej fáze SNP, kde bolo množstvo partizánskych jednotiek nasadených na južnom smere. Južný smer bol do tých chvíľ najkľudnejším, aby pacifikácia krajiny neevokovala útok Maďarska voči Slovensku, čo malo potenciál zjednotiť všetkých Slovákov voči spoločnému nepriateľovi. Nemci neboli až tak naivní a poznali miestne pomery...
Nemecké jednotky prešli cez partizánov ako cez maslo... Posledné zlyhanie partizánov počas SNP spôsobil Alexej Nikitič Asmolov, do ktorého povstaleckí velitelia vkladali nádeje a mal pripraviť hory na dlhodobý boj. Jeho úlohou bolo pripraviť sklady zásob, ktoré však umiestnil nevhodne a rýchlym postupom Nemcov padli do rúk nepriateľa. Následne prešli zvyšky povstaleckej armády na partizánsky štýl boja, bez zásob a počas tuhej zimy 1944/1945, pričom vojna na Slovensku písala ďalšiu samostatnú kapitolu.
Ak teda hodnotíme pôsobenie partizánov počas SNP, tak si dovolím tvrdiť, že partizáni mali minimálny vplyv na bojový vývoj Povstania. Kto s týmto tvrdením nesúhlasí, ten toho vie pramálo o SNP a zhadzuje úlohu a obetu povstaleckých práporov, ich veliteľov a celej štruktúry 1. československej armády na Slovensku, ktorá držala fronty po celé dva mesiace a taktiež zhadzuje úlohu elitnej 2. československej paradesantnej brigády, ktorá bola úmyselným zdržiavaním Sovietskym zväzom, na Slovensko nasadzovaná len postupne, ale stala sa najbojaschopnejšou a najúspešnejšou vojenskou jednotkou celého Povstania. Parašutisti zahatávali front všade tam, kde Nemecko nasadzovalo čerstvé úderné jednotky a naše zdecimované prápory, dovtedy nesúce skoro celú ťarchu bojov, už mleli z posledného.
Nie, SNP nebolo v prvom rade o partizánoch, ako sa vám to úspešne snažil vtĺkať Husák s jeho režimom. SNP bolo v prvom rade o našich povstaleckých práporoch, parašutistoch a o povstaleckom velení, ktoré organizovala naša československá exilová vláda v Londýne. Povstalecké velenie malo hlavybôľ z niektorých partizánskych veliteľov a aj správ o vojnových zločinoch, ktorých sa dopúšťali. Golian, Viest a ďalší boli medzi dvoma mlynskými kameňmi, kde museli tolerovať aktivity Sovietskeho zväzu a slovenských komunistov, aby naše Povstanie nedopadlo ako to Varšavské a zároveň mali svoju vojenskú česť a ušľachtilejšie ciele.
Pre vyššie spomenuté dôvody nebol masaker v Sklenom jediným vojnovým zločinom. V Ružomberku, Veľkom Poli, Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici, Handlovej, Nemeckom Pravne, Sklabini, Nemeckej Ľupči, Kunešove a iných miestach bolo postupne zavraždených viac ako 600 Slovákov nemeckého pôvodu. Boli to naši ľudia... Židia, Rómovia, Nemci... boli naši ľudia a zaslúžili si našu ochranu.
Nečudo, že odplata bola podobne brutálna. Nemecko nasadilo voči obsadenému územiu špeciálne jednotky (komandá), ktoré mali skúsenosti s represáliami a niektoré dokonca s tými vo Varšave. Cieľom bolo pacifikovať populáciu, čo samé o sebe prináša brutalitu, ale keď natriafali na vojnové zločiny, prešli do najbesnejšieho módu. Mstili sa aj za Sklené, a tak bola protitanková priekopa, vybudovaná v ústí hôr medzi Turčekom a Hornou Štubňou, premenená na masový hrob postrieľaných patriotov.
Zločin nemôže ospravedlniť iný zločin, aj keď na životy civilistov siahli prví partizáni, a to pri Bielom Potoku južne od Ružomberka dva dni pred vypuknutím SNP.
História nie je jednofarebná a jej štúdium si vyžaduje množstvo práce, času a trpezlivosti. Máme 35 rokov od pádu režimu, a tak by si Slováci mohli uvedomiť, že sa toho v minulosti udialo omnoho viac, ako ich učili v školách a že boli v mnohom kŕmení lžami. Povstaleckí velitelia boli prenasledovaní komunistickým režimom a ich úloha v SNP bola systematicky potláčaná. Nová norma hovorila o tom, že SNP bolo len o komunistoch a partizánoch. Oslavovali sa hlavne mŕtvi, lebo tí už nemohli hovoriť a nepredstavovali konkurenciu.
Je smutné, že kým romantici 19. storočia nevedeli nájsť slovenského hrdinu, a tak si jedného vytvorili, Druhá svetová vojna umožnila mnohým Slovákom, Čechom a podkarpatským Rusínom zažiariť a my namiesto toho, aby sme im stavali sochy a robili o nich filmy, tak stále uctievame falošné modly, a to často z ľudáckeho a komunistického tábora.
Slováci sa nevedia vysporiadať s vlastnou históriou, a preto aj teraz žijú divnú dobu.
Ak chcete vedieť viac o československom protifašistickom odboji, SNP a ovládate angličtinu, prečítajte si moju knihu.
