No... ja som sa na to tiež niekedy pozerala veľmi skepticky, a to som vyrastala v katolíckej rodine, kde som musela isť minimalne v neďeľu do kostola. Bolo mi z toho vždy do revu... myslela som, že sa tam unudím k smrti, keďže som bola vždy dosť živá... ale postupne som sa nejak zmenila, vyrástla som... ale vždy som tam chodila zo zvyku. Až po birmovke som pochopila, že Boh je ten istý pre všetkých, ateistov, evanjelikov... pre všetkých. Väčšinou každý verí v to, čo mu vštepovali rodičia. A ja som sa naučila na ostatných pozerať akosi inak. Nejde o to, či verí, či neverí, lebo aj za to, že ja som sa tak narodila a mala možnosť veriť je vlastne moja výhoda, malý zázrak...ale ide o to, aký je to človek. Lebo v podstate Božie zákony sú akési mravné zákony, ktoré my každý človek v sebe... teda aspoň väčšina ľudí. Birmovka mi dala veľa... zistila som, že trápne ťahavé kostolné pesničky sa dajú nahradiť novým gospelom, ktorý je naozaj perfektný nástroj modlenia. Veď sme mladí, takže treba aj tradíciu trochu prispôbiť...:-). No... a už som konečne pri hlavnej myšlienke. Tento rok sa mi naskytla príležitosť robiť animátorku pre birmovancov. Mám vlastnú skupinku(ešte s jednou babou) a tam 13 "detí". Je to tažké, ale dúfam, že mi to vyjde, lebo Boh môže pre nich byť oporou v ťažkých časoch. Neviem, že či som pripravená, prečo to mám robiť práve ja?... ale verím, že všetko, čo sa stalo, má svoj dôvod...a tak to má byť. Tak dúfam, že Boh má so mnou svoj plán...
Napokon, už len prečo je dobré v niečo veriť... Lebo istotne prídu aj ťažké časy, a vtedy je dobré ak nás má kto psychicky podržať...a to mnohokrát ľudia v dnešnej dobe nevedia...
