... zrazu zistím, že stojím v autobuse. Ľudia sú na mňa neskutočne natlačení. Miešanie pachov, strachov a kdečoho iného ma privádza do záfalstva. "Ako ja neznášam cestu busom!", pomyslím si ,a keby ma slušnosť naučená od detstva neprinútila kontrolovať sa, istotne by som si odpľuvla.
Všimám si tváre, pohľady, zápachy, pohyby..... všetko to ma deprimuje.....
Ach do riti, poviem vám, ako ja neznášam cestu autobusom. Isto to poznáte... tlačíte sa v buse,kde je plno všelijakých týpkov z náprotivnej ulice... z každej dediny sa pozbiera to najlepšie, ako ukážka, čo všetko dokáže vyprodukovať párenie sa medzi sebou...
Neviem ako je to možné, že dokážem premýšľať aj v takýchto krajných situáciach, kedy mi chýba dostatok kyslíka, keďže sa v autobuse, pôvodne pre cca 50 ľudí, pchá asi stovka... no možno devätdesiat hláv od výmyslu sveta.... kurnik... to vám fakt poviem, ako je možné, že ešte žijem... veď ja to tu všetko tak neznášam...
V tom všetkom sa mi krúti hlava a je mi zle od žalúdka.... nebojte sa, nepogrciam sa! To by som si nedovolila... je to proti mojej povahe sa strápňovať, alebo na seba nejako upozorňovať....
Všimnej si babu, ktorá stojí neďaleko mňa... medzi nami je len jeden chlapík,ktorý teda tiež vyzerá ako zvláštne indivíduum. No aby som neodbočila. Pozriem na tú babu, keby som ju nebola poznala, poviem vám, fakt si poviem, že nie je nič extra. Nie že by som bola na baby, to teda nie, určite nie... ale ja som blázon, prisám tri, vždy keď vidím babu, tak ju porovnávam... poviem si, čo má ona, čo ja nemám. Do riti, ja som fakt cvok. Ale fakt nechcem odbočiť a byť tu dneska do večera, tak vám poviem... fakt neviem, ale bola úplne obyčajná... ale isto to poznáte, pozriete sa niekomu do očí a môžete mu z očí čítať: "Ja som tu boss, ja som hviezda, a vy ostatní sa mi strčte do zadku, nesiahate mi ani po členky!" Neviem, či si to fakt takí ľudia myslia, ale ide im to z očí. A tak som dostala môj záchvať menejcennosti. Premýšľam vám ako blázon, ako totálny cvok o budúcnosti... akoby som zabudla, že moja budúcnosť je mi totálne ukradnutá. Mávam také výkyvy... sem-tam sa mi stane, že sa pomýlil....a začnem myslieť na veci, v ktorých mám v podstate totálne jasno... heh... divné? Že mi nezáleží na budúcnosti... ono... som asi idiot,ale fakt nie.... iba vtedy, ako som už spomínala, keď mám také chvíľky zatmenia....
Do riti, tak vám poviem, ako ja to tu neznášam... poznáte ten pocit? Taký pocit, keď v podstate nič na svete nemáte radi, keď vám všetko, ale úplne všetko vadí, a pritom vám iní povedia, ako vyzeráte bezstarostne...?? Kurnik... nechápem to, prečo si ľudia vždy myslia, že keď človek nemá ich problémy, tak problémy akoby nemal... ja mám problémy... za to, že nie sú ako tie vaše, či vašich susedov, za to, že nezarábam, nechodím do práce, nemôžem mať problémy? Dospelí sa asi nikdy nezmieria s tým, že nemusia len oni trpieť najviac.... že trpia aj deti, mladí... Asi som fakt idiot, totálne mi šibe a preskakuje.... ale ja keď raz niekomu niečo vyčítam, tak neviem prestať.... Prisahám, ja som cvok!
"Fuck",hovorím doktorovi viac spontánne, ako nahnevane. Psychológ sa kus rozčertil, tak neviem, či táto spoveď skončila? Či čo teraz? Veď ja za to nemôžem, že som totálny cvok. Tak sorry, pán doktor, veď to nebolo úmyselne. Asi to zobral dosť osobne.... no sorry....asi sa beseda skončila.... ešte, že sa ma zase nepýta, prečo som to spravila, ako minule. Vždy sa to pýta... potom sa spýta, či to ešte spravím... aj mu na to vždy...ako to mám vedieť? Spravím to, čo vtedy budem pokladať za vhodné... ako to mám do riti vedieť? Že čo? Chcete vedieť, že čo som také spravila? No predsa.... alebo nie.... poviem vám to radšej pekne chronologicky, lebo potom to nepochopíte... pán doktor to potom tiež nepochopí, lebo hoci má doktorát, nevyzerá moc inteligentne.... no tak, niekedy nabudúce vám to určite poviem.... sľubujem..."Tak zase zajtra pán doktor a prepáčte za to fuck, to nepatrilo vám, to bolo také všeobecne!" poviem so slušnosťou u mňa nevýdanou v takých situáciach, keď ma niekto naserie a odchádzam z tejto cvokizby....
