...cesta trvá asi 15 minút. Nejak to pretrpím a myslím na to, že zas neviem ani ceknúť na dnešné predemty. Pár minút premýšlania nad školou stačí... a tak začínam premýšlať o iných veciach,ktoré ma trápia... začína môj autobusový mikrospánok...
...Prichádzam do školy, celá zničená, celá ubolená, nenamaľovaná, strapatá s nenormálne nízskym sebavedomím. Váham, či sa mám prezuť, ale nakoniec bojujem s touto myšlienkou len stotiny sekundy s odvôvodnením:"Veď je vonku sucho" a bez váhania otvorím veľké, dvakrát také ozrutné, maturitnými fotkami vyzdobené dvere a spontánne poviem:"Kurnik, zas nič neviem... vy bifľoši, čo sa zas biflíte. To nemáte nič iné na robote??" Všetci ma pozdravia a iba sa pousmejú nad mojim zvyčajným frflaním... Celý čas pred vyučkom do seba vtepávam všetky možne informácie o chromozómoch, Aristotelovi, nemecké hatlaniny, či štatistické poučky... málo platné... aj tak sa tomuto svetu vôbec nerozumiem. Čo mi z toho, že to viem, že to poznám... aj tak mi štastie, úspech, radosť uteká pomedzi prsty...aj tak som stále tá istá nula..
...Celý deň prešiel relatívne úspešne, len keby som nebola dnes taká vymletá, totálne nepripravená a ešte aj nesebavedomá.... no... aspoň, že som nevyfasovala päťku, bo mamka by sa zas potešila zo svojej vydarenej dcéry, ako keby sa na mňa dost nesťažovala, keby som mala problémy ešte aj v škole, asi by sa ma vzdala... vlastne už mám 18, takže... neviem, čo by spravila...
No... po škole prišiel ku mne... spýtal sa, že či mám dnes niečo na práci... poobede... ja som zostala celá vyplieskaná, že... hm.. "Neviem, asi nič... ale dnes som nejaká nemastná-neslaná, prečo??" Dúfala som, že to povie:"Aha... ja len tak, že či si nechcela ísť so mnou na kávu..." Bola som šťastná ako blcha, a pritom taká nešťastná, že dnes mám všetky biorytmi na minime a práve dnes ma pozve... čakám na to asi milión rokov... a práve dnes.... myslela som, že od žiaľu skolabujem... tak nakoniec sa vzdal,nevydel nadšenie, videl len moju sklamanú tvár.... asi si myslel, že to bola výhovorka... ale nebola... my ženy sme už také, teda... neviem... aspoň ja som taká, že ak niečo nie je super, nemá cenu to ani začať... tak som v podstate nevedome odmietla jeho pozvanie... chápete?? Odmietla.... a tak to bolo každý deň, lebo som cítila, že dnes to nebude perfektné ... nie preto, že by som nechcela... a tak to ubiehalo deň čo deň......a zrazu začujem:"Mladá slečna, vystupujte... asi ste zaspali.... "...
Ja, celá zmätená, nevyspatá, opustená s nízkym sebavedomím putujem ďalej do školy, s nádejou, že moje autobusové sny sa nikdy nesplia, a že nikdy v živote nepremárnim ani tu najmenšiu príležitosť... lebo celý život sa skladá z maličkostí, ktoré majú nesmierny význam.... ako hovorí teória chaosu, niečo v zmysle, že jeden pohyb motýlich krídel môže zmeniť celú existenciu sveta... a tak chcem žiť podľa tejto teórie.... NIKDY NIČ NEPREMEŠKAŤ!
