Pamätám sa, ako som nikdy nebola spokojná s tým, čo mi mamka vybrala, čo si mám obliecť ráno do škôlky, čo máme na obed, že ma češe ako nejakú trapku, a mnohé iné veci, ktoré sú mi teraz na smiech a rada by som sa vrátila k riešeniu týchto otázok. Nechcem riešiť problémy, ktoré sa mi teraz preháňajú v mojej, ešte stále pubertálnej, hlave, aj keď mám už 18... je to ťažké. Prečo, keď sme deti je také lákavé byť dospelým, a keď sme dospelí je také lákavé byť zas detmi? Prečo vždy túžime po tom, čo nemôžeme mať? Neviem.... ale kto to vie? Chcem byť to dieťa, čo sa vedelo rozplakať aj kvôli tomu, že mamka po neho neprišla a nie dospelý, ktorého nerozplače ani tvrdosť ľudských sŕdc, chcem byť dieťa, čo sa teší z lízanky, nie dospelý, ktorého zaujíma iba počet bankoviek v peňaženke, chcem byť to dieťa, ktoré vie rozplakať a láskou obdariť aj to najtvrdšie ľudské srdce, nie ten dospelý, ktorý sa nevie rozplakať ani sám nad sebou, nad tvrdosťou svojho srdca, a nie to ešte zmeniť srdcia iných....
Aj keď som už dospelák.... chcem, aby tento svet patril deťom, nebude patriť mne, ale bude patriť tomu lepšiemu na tomto svete.... verím, že v každom z nás ešte stále je kúsok dieťaťa, a tak to treba rýchlo nájsť, kým nebude neskoro.... PROSÍM!
