Aj ja som sa raz vybrala ako každé ráno do školy. To som ešte ani netušila, že všetky moje biorytmi sú asi totalne na minime... a tak som v pohode vstala, umyla sa, učesala, najedla... a takto si pekne-krásne vykračujem do školy. Už vtedy mi trochu skákalo pravé oko. No ja som to úspešne ignorovala. Tak si idem z domu, pekne, pomaly... veď pohoda, ne? A prídem na zastávku, tam ani živej duše... tak sa pozriem na hodiny. Aha... asi mi ušiel bus. Teda nie asi ale isto. Tak nič... no... vyberiem sa na druhú zastávku, z ktorej chodia busy častejšie. Stojím tam zase sama jak kvôl v plote. Zima nenormálna, veď bodaj by nie, polka decembra... čo som čakala? Tak tam stojím, stojím, stojím... asi pol hodinu, nohy už asi primrzli k "neodšufľovanému" chodníku. Hm... a vtedy to príšlo. Mojim už trochu viac skákajúcim okom som ho zazrela... ten krásny autobus, v ktorom bude istotne aspoň trochu teplejšie. Hej,.. aj bolo teplejšie... bolo super. Ale cítíla by som sa v spoločnosti totálne prepchatého autobusu trochu príjemnejšie, keby som sa pred vstupom do neho "nevytrela" na zem. Tak čo... vošla som. Vedela som, že smiech v prípade, keď tu už pomaly nie je ani kyslím asi nie je len tak zvykom a asi som príčinou ich smiechu. No čo.. veď každý sa môže sem-tam vytrieť, či nie? No... ale keď som vyšla z tohto super maxi turbo úžasne vtipného preplneného autobusu, vyrela som sa druhý raz pri bravúrnom zoskoku z tretieho schodíka pri dverách. Heh... ešte, že ma všetci videli. To bola šou. Ach...ach...vstanem celá uboľená a pozerám, na mojom polocitlivom, polomŕtvom zadku diera jak vesmírny meteorit. Bože... moje rifľe. Teraz mi už isto odmrzne aj druhá polka zadku. SUPER. Tak čo... ešte, že mám dlhú bundu. Prídem do školy, pulóver si opášem okolo pásu, nech nevyzerám jak debil, hoci ani tak to nebol veľmi pekný pohľad. Deň v škole prešiel celkom úspešne. Z geografie som bola odpovedať, hej... bolo za tri...takže super. V bioly to bolo za päť, podobne ako z matiky. Po skončení školy bolo oko celé živé, myslela som, že sa osamostaňuje, že sa mitotický delí, alebo čo... ale ešte stále nevyskočilo z očnej jamky. Tak sa vyberiem domov, pekne pomaly po školskej záhrade, a z čista jasna sa nadomnou zjaví nejaké divné vtáctvo a podpíše sa mi na rameno. Trošku zasiahne aj vlasy. Oko sa už totálne zbláznilo. No... nič... idem teda na ten autobus. Zase mešká. A aha kto stojí na zastávke. On...chalan, čo sa mi tak páči. Tak toto je už sila. Ja som dnes taká krásna, že mi určite neodolá. Dúfam, že si ma nevšimne, takú.... hm.... "obsratú". ejha... on mieri sem... nieeeee. Nedá sa nič robiť. Tak s nim "pokecam". Na jeho otázky som odpovedala strohé odpovede....hm... a ešte aj trápne poznámky, ktorým som ani sama nemohla uveriť. Čo to hovorím? Prečo ho takto zhadzujem? No... nič... asi by si mal ísť... bola moja posledná úplne supiš total zdvorilá veta. Tak aj išiel. Autobus ešte stále nejde... on ja jednej strane zastávky, ja na druhej...takto stojíme ešte asi pätnásť minúť...Bože..ja som ale trapoška. No...prišiel môj autobus. Super... zas bude teplo. Kopa rómskych spoluobčanov z kolónie určite pripravilo trochu tepla aj pre mna. Ako sa hovorí... smrad ale teplúúúčko. Tak nastúpim. Mám čo robiť vydržať v autobuse tých biednych pätnásť minút cesty domov. Prídem domov...lahnem do postele a prespím celé poobedie. Pri večery sa mi podarí rozbiť tanier, vyliať čas a takmer pokaziť umývačku. Hm...reku, že pojdem kukať telku..no oko si zmyslelo niečo iné. Tak nič... tak som celý večer presedela jak ikváč, bez nejakej zmyselnejšej činnosti.Lahla som si do postele, zničená na nepoznanie. Cítila som sa jak Frodo, ktorý sa túlal s prstenom cez hory-doly... ale bolo mi fakt na hovno. Trochu som si poplakala... no dobre... vyrevala som sa jak nikdy.... a zaspala jak babätko. Konečne.
Ráno som sa prebudila do krásneho rána. Biorytmi sa asi naplnili na maximum.... rozlepím oči, pozriem na mobil, koľko hodín a vidím dobre? SMS-no... to bude asi zase od operátora. Tak začnem čítať. "Ahoj.Ja len,že nabudúce ma nenechaj tak mrznúť na zastávke.Radšej by som sa s tebou rozprával.A všimol som si,že si sa cítila dosť zle,očko ti nejak skákalo,ale aj tak si bola super,aj s tým znakom na ramene.Tak mi napadlo,nechceš isť niekedy na kafčo?Tak dnes na zastávke.Už sa teším:-)"
Čítala som to ako obarená. Život je krásny paradox.... včera by ma nebolo napadlo, že najhorší deň v mojom živote môže byť bránou k tomu najlepšiemu....
