Asi je to len náhoda, neviem... ale každé Vianoce som chorá.... teda..skoro každé.. Okrem toho, že som totálne prechladnutá, začal ma bolieť zub. Ďeň pred Vianocami. Myslela som, že do rána to prejde. Keď som sa ráno 24.decembra zobudila opuchnutá ako balón, prišla som na to, že to asi neprejde.... tak... no... ide sa na pohotovosť!
U nás v meste mala byť pohotovosť doobeda... ale nebola. Dvere zatvorené a na na dverách nápis :" Pohotovostná služba 24.decembra je v Kežmarku(susednom meste), Mudr.XY". Pri dverách čakali ešte ďalší pacienti... boli to naši rómski spoluobčania... popravde. Ja sa ich radšej stránim, lebo je tu v okolí dosť takých všelijakých. Ale ocko sa dal s nimi do reči. Tak nakoniec povedal, že ich zoberieme autom do Kežmarku. Tak dobre. Veď ich tam len zvezieme. Pomyslela som si. Tak ideme, takmer všetci s bolesťami sedíme v aute. Prídeme k zubárke. Tam som zistila, že viacero ľudí ma cez Vianoce problémy ako ja, takže som sa konečne necítila ako nešťastník. Konečne som na rade... trochu bolesti a môžeme ísť domov. Ale nie!
S ockom sme sa vybrali k autu. No... čakáme. Až potom mi bliklo, že na našich spolucestujúcich. Kedže mi nebolo najlepšie, možno som mala aj teplotu, chcela som ísť domov. Ale čo už. Veď toľko vydržím. Po pol hodine sedenia v aute konečne prišli s prehlásením, že ešte potrebujú ísť do lekárne. Tak sme sa zviezli k lekárni. Náš spolucestujúci odbehol do lekárne. Jeho žena zatial zostala s nami v aute. Miestami mi bolo trápne počúvať tie reči. Bolo to ako absurdná dráma. Každý o inom. Ona vždy mlela o tom svojom: "To viete ako to je, to ani sa nič robiť nemože, keď vás dačo boli. Čo z toho, keď všetko nakupene, keď vás všetko boli. Joj... už päť týžňov tak trpím." a pod. No... začínala som sa klepať. Bola mi zima, ale v lekárni bol nenormálny rad. Myslela som, že umriem. Tak podľa odhadu by som typovala, že sme v tom aute čakali asi takých pol až trištvrte hodiny. A teta spolusediaca vždy hovorila :"Idem za ním, pozriem sa čo tam tak dlho robí, čo je s ním. Asi sú dlhé rady." A ocko len vždy milo s trpezlivosť, ktorú som nevedela pochopiť povedal:" Zostatne tu, nič mu tam nepomôžete, toľko už na neho počkáme." Fakt som to nevedela pochopiť. Samozrejme som zabudla dodať, že aj ujo a teta mali svojský rómsky prízvuk. Kto pozná, chápe.
Tak... konečne. Prišiel. A hurá domov. Tak ideme... ideme.... zvyčajne mi tých desať- pätnásť minút cesty(cestujem tú istú trasu vždy do školy) pripadá krátka, prebehne ako voda... ale teraz bola nekonečná. Tesne pred naším mestom teta povedala svojím pre mňa neznesiteľným prízvukom: "Ideme ešte do cukrárky, koláče sme si dali napiecť, na kúpeľnej býva tá cukrárka, však?" Úplne "nenápadne" tým dala najavo, kde by sa chcela nechať odviesť. Ujo bol však trochu zdvorilejší a povedal, že stačí na zastávku. Miestami som myslela, že tatkovi pretečú nervy. Ale nič. Absolútne nič. Bola som v šoku. Pripadalo mi to, že sa necháva využívať. Ale bola som ticho. Zastavili sme na zastávke. Ujo začal vyberať penaženku, že zdvorilo ockovi zaplatí za cestu(popravde ma to dosť šoklo, som to nečakala).. ale ocko s úsmevom, zdvorilo povedal:"Ja od vás nič nezoberiem, berte to ako vianočný darček. Pekné Vianoce a nech vás tie zuby prestanú bolieť!" Bolo to úžasné. Ako facka cez "papuľu". pekne sa poďakovali a dokonca ani teta neskrývala radosť a prekvapenie. Tak sme sa s nimi rozlúčili... išli sme domov... a už sme sa o tom nebavili. Nepadlo o tom ani jedno slovo. Ani doma, ani nikde... asi sa to od ocka už nikto nedozvie... ešte, že som tu ja:-)
Asi sa to zdá byť normálne, ale nie je... ja by som to asi nespravila. Nenechala by som sa takto "zneužívať". Napriek tomu chcem, aby som dokázala byť aspoň cez Vianoce, ale najlepšie vždy taká aký je môj ocko... lebo Vianoce nám majú pomôcť byť lepšími.... a tento deň, táto udalosť mi vložila do hlavy chrobáka.... sú na svete ľudia, ktorí sú mi vzorom, ktorí mi majú čo dať a niečomu ma naučiť.
Takže ja to vnímam tak, že som zažila jeden Vianočný zázrak.... a celý život prežívam takéto zázraky, lebo mám skvelú rodinu, ktorá mi tieto zázraky ukazuje...:-). Za to im ďakujem! A ďakujem aj Ježiškovi!:-))
