V podstate som si myslela, že osemnásť rokov so sebou prinesie dospelosť. No... ako veľmi som sa ale mýlila. Viem, že ja nedospejem nikdy. Nikdy nebudem celkom pripravená na to, čo príde, čo ma čaká... proste budem stále to mále dieťatko, ktoré vo mne vidia rodičia.. A som im za to vďačná. Chcem byť ešte dieťa....ale čas priniesol veľa zmien...
Hoci dnes už môžem mojim podpisom zmeniť mnoho vecí, čiste teoreticky si môžem písať ospravedlnienky, môžem toho veľa... ale nie viac ako keď som bola malá. Spomínam si, že som nemohla bez mamkineho súhlasu ísť ani len na pieskovisko, dnes sa môžem túlať kde chcem. Nemohla som byť vonku ani do ôsmej, lebo vtedy "dobré deti už ležia v posteli" a dnes? Dnes môžem preflákať celú noc. Ale dnes už detskou úprimnosťou nikoho neohúrim, nikto neprecitne kvôli môjmu úsmevu... nič nie je ako v tedy.
Hoci som dospelá, získala som menej, ako som stratila... a dokonca nemám ani toho krásneho chlapa...:-)))). No... osemnásť nie je žiadnen zlom v živote, len si uvedomíte, že už asi nie ste to krásne stvorenie, to ktoré malo väčšiu moc zmeniť svet ako dospelý človek. Hoci mnoho ľudí si asi myslí, že je to hlúposť, ale ja sa chcem práve od detí znova naučiť to, čo som počas osemnástich rokov stratila...
Verte alebo nie... "aj tak budem požiarnikom":-)))))
