Len tak sedím a premýšľam. O sebe... ako zvyčajne. Prechádzam zastávku za zastávkou. Je ráno... práve na Obchodnej, nedaleko mojej "oblubenej" školy, kde "električková pani" hlási:"Nasleduje zastávka- Technická univerzita". Oči sa mi nenormálne zatvárajú z dôvodu, že moji prekrásni susedia opäť tolerante v noci vyspevovali na internáte piesne od Elánu po Metalicu. Krásne zážitky vysokoškolského študenta. Len keby ráno o siedmej nezačínalo vyučko....
.... premýšľam... takto .... sedím... o nepodstatnosti môjho bytia, o tom, na čo ma môj "gympel" nepripravil... o živote. Nevýhody môjho niekdajšieho vzdelania si na tejto škole jasne uvedomujem...čo ma ubíja každý den viac a viac.
...tak sedím a prechádzam okolo rôznych ľudí. Ujo sediaci na zemi, ktorý pripomína "krásne" obrazy z amerických filmov, už len tá popolnica, v nej ohen, a roztrhané rukavice mu chýbajú. Inak je skutočne ako pravý. Nedaleko neho predáva voľakto známe Nota Bene.... premýšľam, prečo si to nikdy nekúpim... asi som egoista, ignorant, sebec...asi...
...opäť sa zahľadím niekde inde, akoby som chcela zabudnúť na svoj egocentrizmus. Električka zatrúbi. Preberie ma z mikrospánku. Ujo Bratislavčan v krásnom asi dvojmilionovom aute predbieha všetkých a všetko čo mu stojí v ceste. Ale možno nie je až taký zlý ako sa mi vždy zdalo... uvažujem totiž takto... ujo sa ponáhľa do práce... tam zarobí veľa penazí... má ich veľa... no a čo? Ale ako charakterný moderný človek prispeje na dobročinné účely... a možno si kúpi aj Nota Bene... viem ja?? Takže aj ked nie je možno tolerantný vodič... je charakternejší ako ja.... zarmútim sa!
Električka putuje rýchlosťou svetla po trase dalej. Nezastavia ju ani náhle nálavy tepla, ktoré sa vyparujú takto skoro ráno z mojej hlavy. Už by som nemala asi premýšľať, pomyslím si, ešte niekto uvidí tie moje "mozgové výpary", ved je dosť zima na to, a zažijem nejaké faux pas....no neviem...asi s tým budem musieť prestať.
No to povedzte môjmu super mozočku! Chce pracovať, aj ked ráno neprijal bežnú dávku kofeinu, lebo nejak nestíhal vstať z postielky, hajzlík jeden. Chce síce pracovať, ale telo sa búri. Možno by stačilo pričuchnúť... ani nie sa napiť...a možno stačilo v noci spať... neriešme!
Ani ja som neriešila. Našla som sa na hlavnej stanici, ked "ujo električkár" nezvyčajne očakávaným nepríjemným hlasom na ráno zvrieskol: "Slečnaaaa, konečnááááááááá, vystupovaaaaaaať!" Upsss.... nevydalo- pomyslím si..pozriem na hodinky... ktoré nemám....tak vytiahnem mobil z vrecka... a zistím, že meškám na cviko, ktoré určite ako vždy prispeje k môjmu osobnému rozvoju nevýdaným spôsobom.
Zastresujem. Je mi úzko... myslím duševne, nie telesne. Tak čakám na dalšiu trinástku. Ide. Tak nasadnem, zveziem sa... i som v škole. Už nezaspím. Ale môj cvičiaci má asi tiež milých príjemných a kultivovaných susedov a je očividne v dobrej nálade. Tak mi hodí absenčku. Môžem ísť na intrák- trinástkou alebo pešo- alebo sedieť v škole.
Co myslíte? Co urobím??
No... jednoducho nič.
Zobudím sa. Je noc. Iba môj notebook vydáva divné ťahavé zvuky, kedže dnes v noci má dôležitú úlohu sťahovať moje jediné internátne šťastie: Gilmore girls.
Pozriem na mobil, pol druhej v noci. Otvorím uši a začujem "dvojhlasy" z vedľajšej izby, ktoré tvoria prechod medzi kostolným zborom a pravekým nahánaním mamutov. Zaklopem. Odkopú mi. Aspon, že sú vychovaní- pomyslím si a snažím sa spať dalej.....
...len nech ráno nezaspím- pomyslím si v nie veľmi jasnej spomienke na nedávny sen a zahrabem hlavu do vankúša ako najhlbšie to ide.....
Další krásny den na vysokej škole pre mna práve začal....
