19.november 2005... tento dátum sa neodmysliteľne blíži... a tak ako sa blížil, tak sa blížili aj moje problémy, môj žiaľ... moje znechutenie.
Niekedy som si myslela, že mať stužkovú bude super... netvrdím, že to nie je dobré, ešte som to nezažila, ale to, čo som zažila doposiaľ ma odradilo. Najprv som nechcela ísť vôbec na výlet.... a ani by som nešla... ale najkrajšie je, že ma nedorazila stužková, ale moji drahí spolužiaci....
Je to ťažké, v triede, ktorá dostala názov Pasivita, urobiť program. Tak sa našlo zopár jedincov, ktorí si to zobrali na parádu, medzi nimi aj ja.... a to bola chyba....moji ostatní pasívni spolužiaci sú na nevydržanie. Myslím, že bez nás by nebolo nič na tejto stužkovej... to nie je chvastanie, to je fakt... ale oni si to neuvedomujú... len nás stále ohovárajú, kde chodia, že sami všetko robíme... a čo máme robiť? Ked sú takí akí sú? Myslia si,že hádam o tom, že nás ohovárajú nevieme? Ja nie som konfliktný typ... a veľmi, naozaj veľmi ma to trápi. Moje svedomie mi však hovorí, že nič zlé som nespravila... naozaj nič.. a skôr verím svojmu svedomiu, ako ohováračkám niektorých ľudí..... táto udalosť bude asi zlomová v mojom živote... začínam meniť pohľad na niektorých ľudí.... bola som k nim asi veľká optimistka... vždy som si o ľudoch myslela len to najlepšie... a naozaj, stužková ma vovedie do sveta dospelých, kde už nie sú všetkci dobrí, všetci kamaráti, všetci úprimní.... je to proste realita... neviem, či si na ňu zvyknem... ale asi mi nič iné nezostáva... je to ťažké, keď neviem, čo mám robiť, ako sa s tým zmieriť, a ako to niekomu vysvetliť, keď ma svoju pravdu? Asi bude naša stužková totálna katastrofa.... no dúfam, že je tu ešte nejaká nádej.... veľmi dúfam, že ma moji spolužiaci pochopia, že už sa nebudu tváriť, že som im nejako ublížila... lebo nikdy som nikomu nechcela ublížiť, ak sa tak stalo... prosím o virtuálne odpustenie.... ale bolo to fakt neúmyselné.
Viem... zdá sa vám, že je to téma od veci... ale myslím, že práve o tom je život... o tom, že niečo robíme vraj zle, aj keď o tom silne pochybujeme.... a aj tak sa musíme ospravedlňovať... za to, čo robíme správne... proste...realita je paradox... svet je naopak... ale mi musíme kráčať s dobou....
Napriek tomu ešte stále detsky verím, že aj ja môžem zmeniť svet... a nie, že ja sa musím meniť pre svet.... ale ako dlho mi to ešte vydrží????
