Začalo to dávno... dávno... nepamätám si to dobre, ale viem, že moja malá sestrička prišla s mamkou z pôrodnice. Bola taká krásna... tak som ju začala hladkať po hlavičke. Mamička len povedala: "Nemôžeš ju hladkať po hlavičke, ešte je veľmi malá!". Tak som ju hladkala po drobnej rúčke... po tej, ktorou ma neskôr tak mlátila. Rástli sme spolu všetky tri sestry, ale predsa len s tou mladšou sme si boli akosi bližšie. Je medzi nami len dvojročný vekový rozdiel... a celý život je so mnou. Poviem príklad. Do škôlky išla skôr a bola so mnou, chodila na tú istá základku a hoci spravila skúšky na viacero stredných škol, typnite si kde išla?? No... ku mne!
Spomínam si, ako si všetci mysleli, že sme dvojičky... ako keby nás rodičia robili cez kopírku. Neviem... všetky sa podobáme.. a prezradím vám malé tajomstvo.. všetkým nám odstáva pravé ucho:-). Vždy som si myslela, že je handycap.. ale možno ani nie je. Je to rodinné dedičstvo:-p. Ešte dnes veľa ľudí tvrdí, že sa neskutočne podobáme.. no.. asi áno... ale už chválabohu nikto nepovie, že sme dvojičky.
Aj keď sa podobáme, povahy máme úplne iné. Na jeden krásny príbeh nášho spolužitia som sa práve rozpamätala. Bolo poobedie. Potrebovala som sa veľa učiť. No moja sestrička malá bojovú náladu a tak vraví: "Poď sa so mnou biť" Ja jej na to:"Čo ti šibe? Musím sa veľa učiť. Nevidíš? Dneska ma nevyprovokuješ, fakt nemám čas!". Chvíľu krúžila okolo môjho stola, šťuchala do mňa, nahlas spievala(a to verte, že to bolo ako zavíjanie jeleňov pri ruji)... no videla, že tak to nepôjde. Odišla. Ja som bola kľudná, nič som si nevšímala. Po pár minútach sa vráti a s milučkým hlasom, ako keby to ani ona nebola, povie:" Ivka,môžem sa niečo spýtať? Aha...pozri sa!" A ja sprostá som sa otočila na stoličke k nej. To bola chyba. Takú mi vypálila "z voleja", že som sa na stoličke normálne otočila. Bolesť vystriedal hnev a začala som ju mlátiť. To bol totálny vrchol. To dievča jednoducho vždy dosiahne čo chce!
So straršiou sestričkou máme neutrálnejší vzťah... s ňou sa nebijem..teda ona so mnou, lebo by som vyhrala...tak to radšej ani neskúša:-). Ale je to dobrák od kosti. Vždy som na ňu hľadeľa ako na nejaký idol, niekoho, kto je vždy o krok predomnou... napriek tomu, vždy mi pômože, poradí... aj keď sa už nevidíme často, lebo chodí na výšku, takže je tu len niekedy cez víkend. Môj rešpekt je už iný, ja už nie som dieťa a ona nie je už ta nedosiahnuteľná múdrejšia bytosť. Hoci má na nás, sestry, málo času, lebo jej frajer zaberá všetok čas, aj tak viem, že nás ma veľmi rada... akosi jej to vyžaruje z očí... a ja som rada, že je taká naivná a ľahko priehľadnuteľná. Je to takmer pravý opak mladšej sestry. Teraz najnovšie mi nosí vždy nové DVD-čka z veľkého blavackého internátu... hm... a ešte mi dá vždy jazdiť na aute, keď ideme spolu... je to proste staršia, múdrejšia, skúsenejšia sestrička!
Hoci často som chcela byť jedináčik... nemenila by som... zažila som mnoho ťažkých chvíľ kvôli mojim sestrám, ako aj oni kvôli mne, ale je to ta najlepšia škola života... naučila som sa akceptovať ich chyby, naučila som sa s nimi žiť, vypracovala som si vďaka nim účinnú bojovú obranu:-)))... ale predovšetkým viem, že môj život je s niekým spätý, že aj keď budem veľká, mám sa na koho obrátiť, mám s kým spomínať na všetky chvíle, je tu niekto, kto mi pripomenie, čo som všetko povystrájala, aká som bola, aká som chcela byť, koľko som mala tajných platonických lások, koľkokrát som sa pohádala s najlepšou kamoškou, komu som dala prvý ozajstný bozk... sestra je nenahraditeľný dar, a keď sú dve, je to hotový zázrak. Aj keď im to nehovorím často, keď im to vôbec hovorím..som šťastná, že ich môžem mať, že existujú, a že sa mám o koho oprieť, aj keď sme úplne iné... sme sestry, máme rovnakú krv, rovnaké ucho:-)... veľa nás spája a dúfam, že aj v budúcnosti bude, lebo chcem, aby boli súčasťou nie len mojej minulosti, či prítomnosti, ale aj mojej ďalekej budúcnosti.....
