Nebol, pravdaže, sám v tom zložitom a dlhom zápase proti až nenávistnému náporu maďarských nacionalistických a politických síl, proti extrémnym domácim i zahraničným ochranárom a kozmopolitným odporcom vodných diel, proti tvrdému lobistickému tlaku z dôležitých medzinárodných centrál, ktorý mnohých vtedajších československých politikov vystrašil, mnohí váhali a niektorí aj kolaborovali. Ale v tejto republike i za jej hranicami každý, azda aj jeho neprajníci, protivníci a závistlivci uznávajú, že bez Bindera, bez jeho odvahy, húževnatosti či až uvzatosti, obdivuhodného osobného nasadenia a výnimočných organizátorských schopnosti by bol výsledok celkom určite iný.
V pohnutých časoch zásadných politických zmien na prelome 80. a 90. rokov bolo veľmi ľahké označiť dlho pripravovaný a s problémami realizovaný československo-. maďarský projekt energetického, protipovodňového a plavebného využitia Dunaja ako výplod stalinskej gigantománie, ktorý sfanatizovaní ochranári považovali aj za ekologický zločin komunistov a maďarskí nacionalisti v ňom videli potvrdenie nenávidenej trianonskej hranice s niekdajším félvídekom. Výbušná zmes politických, populistických, nacionálnych a ešte všelijakých iných záujmov urobila z vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros svetovo známu kauzu, ktorú riešili v Európskej únii, ba dostala sa i do amerického Kongresu. Nedokončiť, zbúrať! – znelo vtedy ako prejav novučičkej demokracie demonštrujúcich más na dunajských brehoch a všelikde inde. A nechýbalo veľa, aby...
Inžinier Binder v r.1991 prevzal vedenie v štátnom podniku Vodohospodárska výstavba, ktorá investorsky zabezpečovala výstavbu dunajského vodného diela. Vedel predovšetkým jedno: vodné dielo pripravované a projektované stovkami najlepších slovenských, českých a maďarských odborníkov z desiatok vedeckých ústavov, vysokých škôl a špecializovaných pracovísk sa musí dokončiť, lebo len tak preukáže, že nebolo ekologickou katastrofou, ani ekonomickým zločinom, ani technickým bastardom Varšavskej zmluvy a sovietskej rozpínavosti. Ako uznávaný odborník, výnimočný manažér, v neposlednom rade i vlastenec a dobrý človek dokázal vo veľmi krátkom čase spojiť sily veľkých pracovných tímov a nadchnúť ich pre bezprecedentný heroický počin - za 9 mesiacov sa v Čunove vybudovalo nové vodné dielo, v plnej miere suplujúce funkcie vybudovaného stupňa v Dunakiliti, ktoré Maďarsko odmietlo uviesť do prevádzky v blahej nádeji, že turbíny gabčíkovskej hydroelektrárne zhrdzavejú, lebo z Dunakiliti cez prívodný kanál dunajskú vodu nikdy nedostanú. Dunaj do Gabčíkova však dorazil z Čunova, kde po prehradení koryta v októbri 1992 Vodohospodárska výstavba vybudovala ešte mohutné protipovodňové zátarasy, ďalšiu elektráreň, ale aj divokú vodu pre vodné športy s rekreačným zázemím a dala priestor pre galériu moderného umenia Danubiana. Navyše tým, že prehradzovací stupeň vodného diela sme po maďarskom rezolútnom odmietnutí museli presunúť o pár kilometrov vyššie do Čunova a teda na výsostne územie Slovenska, sme legálne a legitímne získali kľúče od Dunaja. A to znamená veľmi veľa . Maďarská strana si to, na svoju škodu, uvedomila síce už dávno ale zároveň definitívne neskoro – v oné pamätné októbrové ráno pred 19 rokmi, keď stovky nákladných tatroviek začali sypať kameň do Dunaja. Vtedy, 24. októbra 1992 sme to prehradením Dunaja v Čunove a uvedením vodného diela Gabčíkovo do prevádzky vyhrali de facto a 25. septembra 1997 v Haagu de jure. Vďaka, pán riaditeľ!
Tieto udalosti už patria do histórie a celkom prirodzene ustupujú do úzadia. Ale boli a pre novovzniknutú Slovensku republiku mali kľúčový význam! Možno ako malý a asi historicky aj trochu zakríknutý národ sme, žiaľ, nikdy nedocenilili veľkosť nášho víťazstva na Medzinárodnom súdnom dvore v Haagu, nedokázali sme sa z neho tešiť a posilniť svoje sebavedomie na razantnejší postup v presadzovaní haagskeho rozsudku v praxi. Nuž, čo už...
Doc. Ing.Július Binder, Dr.h. c. aj v svojej osemdesiatke zostáva činorodým človekom. Hoci mu zdravotný stav už občas kladie do cesty nejaké prekážky, pracuje, dokonca projektuje, externe prednáša na STU, pôsobí v kultúrnych spolkoch slovenskej inteligencie a národovcov. S vodným dielom na Dunaji zostáva v spojení ako člen vládnej komisie pre rokovanie s Maďarskom o rozsudku MSD v Haagu. Je spokojný?
„Áno, život mi ponúkol mnoho príležitosti, aj náročných ale radostných. A ja som nič iné nerobil, len som sa snažil ich naplniť.“
