Bicyklovanie cez Kóreu je jedinečné a má určite svoje čaro. Po prvom týždni sme boli síce trošku v šoku z ostnatých plotov, strážnych veží a pobehovania vojačikov po cyklotrase. (pozri náš príspevok o bicyklovaní k severokórejskej hranici) No postupom času sme si aj na tieto nuansi zvykli a naša pozornosť sa začala upriamovať na krásy tejto krajiny. Dnes z odstupom času radi odporučíme Južnú Kóreu, ktorá je stvorená na cykloturistiku. Prečo? Kórea má vybudovanú rozsiahlu sieť kvalitných cyklotrás, ktoré križujú celú krajinu od severu na juh a od východu na západ. Tento fakt nás skutočne milo prevkapil a až sme sa divili ako to Kórejci zvládli tak dôkladne premyslieť a zrealizovať za posledných 5 rokov. Tieto cyklo cesty kopírujú štyry hlavné rieky krajiny o celkovej dĺžke viac ako 1500km. Spájajú hlavné mesto Seoul so západným, východným a júžným pobrežím. (mapku nájdete tu: http://kojects.com/long-distance-cycling/ ) Plus každým rokom pribúdajú nové trate.
Je teda možné vybrať sa na ktorúkoľvek stranu a užiť si pohodovú cyklistiku bez aút v krásnom prostredí ako stvorenú pre rodiny s deťmi. Ako sme už spomenuli, my sme absolvovali cestu z prístavného mesta Donghae ku severnej hranici a cca 600 km trasu zo Soulu do druhého najväčšieho mesta Busan, ktorá sa tiahne naprieč Kóreou. Nie ku podivu sú hlavne cez víkendy tieto trasy vyhľadávané domácimi, ktorí pripomínajú pelotóny „disko“ cyklistov s výbavou vhodnou na Tour de France. Spozorovať takéto skupinky nie je žiadny problém. Už z diaľky ku vám totiž doľahne echo hlasnej disko hudby, o ktorú sa delia so všetkými v okruhu pár sto metrov. Je tu totiž módou namiesto jednej fľaše nosiť v držiaku pomerne kvalitný reproduktor taktiež v tvare cyklo fľaše a deliť sa o vlastný hudobný žáner so širokým okolím.
Rovnako ako v Japonsku ani tu nebol problém so stanovaním a to hlavne v parkoch, ktoré boli popri cyklotrasách vybudované aj na tento účel. Jeden krát sme dokonca prespali aj na detskom ihrisku obklopenom panelákmi bez akýchkoľvek problémov. Ku podivu s pitnou vodou je to v Kórei o niečo ťažšie. Oficiálne sa síce vraví, že aj voda z vodovodu je pitná, no my by sme povedali, že je to tak 50:50. Keďže voda z kohútikov môže byť vadná, neodporúča sa na konzumáciu a všetci domáci majú doma extra filtre a obyčajnú vodu len tak nepijú. Treba teda byť opatrnejší a radšej si vždy poprosiť o doplnenie fliaš. Zásoby jedla sa dajú ľahko zohnať v priľahlých mestách a dedinách. Ak by ste mali chuť ísť naľahko a nebrať so sebou stan, popri cyklotrasách sa nájdu mnohé motely, hotely, penzióniky ponúkajúce lacné ubytovanie. Príroda v okolí riek je krásna, aj keď pre nás možno trošku jednotvárna.
Ako sme sa sami presvedčili Kórea ponúka aj niečo pre náročnejších... Úprimne povedané ak si chcete dať zaťažkávajúci vrchársky tréning, zájdite si do Kórey. Cyklistika v údolí riek je vhodná pre všetkých, no ak sa rozdohnete prejsť cez tunajšie pohoria tak sa na to mentálne a fyzicky pripravte. Tiahle kopce síce nevyrástli do aplských výšok, no boli pre nás drsnejšie než čokoľvek predtým. Mnohé cesty cez tieto hory nenájdete na googlemaps ani v auto mapách a skôr pripomínajú akési vojenské trasy bez akejkoľvek totožnosti. Prichádza teda na rad lokalizácia pomocou hŕstky miestnych farmárov, zmysel pre dobrodružstvo a test charakteru. Cesta cez takéto kopce vyzerá ako sínusoida s abnormálnym stúpaním (cca 15%) a klesaním, bez akejkoľvek prestávky. Človek je rád, že to vyšiel, teší sa na ten rýchly zjazd, no okamžite nasleduje ďalší a ďalší kopec. Po štyroch takýchto trápeniach s plne naloženým bicyklom si hovoríme, že už by toho aj bolo dosť a s túžbou spomíname na japonské skvelo vybudované tunely. Janka zvažuje, kde nabrať silu na vystúpanie nasledujúcich dvoch, troch kilometrov.
Príroda v kórejských horách je však prekrásna a cesty prázdne. Domáci len krútia hlavami a fotia si tých dvoch bláznov v slovenských dresoch, čo si sem trúfnu ísť na bicykloch. Veru neviem, či by sme sa sem vydali, ak by sme vedeli, čo nás čaká. „Ale v tom je práve čaro cykloturistiky“, povieme si v duchu. Nakoniec nás štyria mladí chalani pozvú k sebe na chatu a s tým spojenú sprchu, večeru a táborák. Ako vždy úplne neočakávane sa z toho vykľuje najpríjemnejší večer nášho Kórejského výletu. Nasledujúci deň, vychystaní poriadnymi kórejskými raňajkami, pokračujeme ďalej. Kopce sú ešte strmšie, no jesenné lesy nám vyrážajú dych. Nevieme sa vynadívať tej farebnej nádhery a každých 5 minút zastavujeme, aby sme spravili fotku a rovnako zakryli svoju únavu a vyčerpanie.
O bicyklovaní Kóreou v septembri sme mali pochybnosti a skutočne nás v noci pár krát zastihol jesenný mráz. Ranné vstávanie bolo preto v znamení trojitej dávky posilňovača imunity, horúcej kávy a postupného rozbaľovania sa zo všetkých dostupných vrstiev oblečenia. No tie úžasné jesenné farby nám to všetko vynahradili.
Našu skoro závislosť na japonských termálnych prameňoch (onsen) a s nimi spojenej relaxácii už asi poznáte. Boli sme teda nadšení, keď sme sa teda z internetu dočítali, že aj tu v Južnej Kórei majú niečo podobné, tzv jimjilbanky, ktoré sú dokonca otvorené non-stop. Zakúpený lístok platí na 24 hodín, čo nám veľmi nedávalo zmysel. To sa pôjdeme vykúpať, potom zájdeme niekam na kávičku a opäť sa namočíme a takto to budeme točiť 24 hodín? Až neskôr sme zistili, že to je úplne inak a že v kórejských kúpeľoch sa skutočne môže ostať 24 hodín od zaplatenia lístka. V podstate slúžia ako najlacnejšie ubytovanie. A takto sme teda zažili jednu nezabnuteľnú noc v kórejskom jimjilbanku.
Začalo sa to všetko jedným mrazivým ránom, keď sa vám veru nechce vystrčiť nos zo spacáku a na prebratie a rozprúdenie krvi treba niečo silnejšie než šálku horúcej kávy. Vedeli sme však, že nie veľmi ďaleko, niekde na našej trase, leží malé mestečko známe svojimi termálnymi prameňmi. Bol teda doslova ten najideálnejší čas vyskúšať jimjilbank na vlastnej koži. Na hlavnej promenáde juhokórejského kúpeľného mesta na vás svieti hneď niekoľko nápisov 24 hodín. Dlho sme neotáľali, veď vidina horúcej vody a sauny bola už nadosah a vkĺzli sme do jednej z budov. Recepčná nás privítala milým úsmevom a lámanou angličtinou sme boli okamžite vystavení ponuke daného kúpeľného domu. Táto začínala samozrejme tým najdrahším, čiže vlastnou izbou a postupne klesala na samé dno, kde sme sa zastavili my. Spolu s 24 hodinovým lístkom, ktorý stojí v prepočte asi 10 eur, vyfasujete aj uterák, tričko a šorkty. Nechápavo sme teda prebrali naše nové uniformy: Oli mužskú modrú a Janka ženskú oranžovú verziu.
Namotivovaní niečím novým sme sa okamžite vybrali na prieskum. Najskôr nás privítala akási prezúvareň, plná malých očíslovaných skriniek a rozdelená na mužskú a ženskú časť. Odtiaľ viedli schody nadol do šatní a samotných bazénov. Našu pozornosť však upútali dvere, cez ktoré sem-tam vychádzali ľudia v modrých a oranžových tričkách. Rozhodli sme sa teda nakuknúť dnu. Ako prvé nás ovalil ťažký teplý vzduch dlho nevetranej miestnosti zmiešaný s pachom ľudského potu. „Toto je inkubátor na vírusy“, myslím si zhrozene. Pre nás, čo trávime väčšinu času na čerstvom vzduchu, je asi ten kontrast oveľa výraznejší. Na podlahe vo veľkosti menšej telocvične polihovalo na matracoch pár domácich v modrých a oranžových uniformách a z niektorého rohu hral televízor. Nesmelo sme vkročili dnu a všimli si dvoje ďalších dverí. Až neskôr zistíme, že tieto vedú do suchej sauny, v ktorej však ľudia sedia oblečení v „kraťasoch“ a tričkách a nie zabalení v plachtách. „No, to bude zaujímavé“, povieme si, pretože už sme pochopili, že v tejto miestnosti na rohožiach budeme spať aj my.
Pokračujeme dolu schodami k bazénom. Aj tu, podobne ako v Japonsku, sa kúpele delia na mužskú a ženskú časť. Podobne ako v onsenoch aj tu sú umývacie stanice, no niečo nám tu nesedí. Kultúra kúpania je od tej japonskej na míle vzdialená. Voda je horúca ako sa patrí a do najteplejšieho bazéna sa mi ani nepodarí vojsť, pretože má viac ako 40ºC. Čo sme však nečakali je, že Kórejčania budú ako veľká voda a namiesto ticha a relaxácie tu prevláda špľachot, hlasné konverzácie a pokrikovanie alebo vískanie decák. Viackrát sa strhnem, keď vedľa mňa z ničoho nič zaznie prenikavý smiech. Nie je to teda to, na čo sme zvyknutí, ale po mrazivom dni je takýto kúpeľ úplnou polahodou. Rovnako zaujímavé je pozorovať všetky odlišnosti v správaní sa Kórejcov a opäť sa nám dotvára obraz toho, akí sú.
Po vykúpaní sa vraciame do „nocľahárne“ a pripravíme si rohože. Potichu sa rozprávame a snažíme nedýchať zhlboka. Oli to všetko pozitívne hodnotí vetou: „Nebude to tu až také zlé, nie je tu veľa ľudí.“ Jeho úsmev sa však stráca počas nasledujúcej hodinky, keď sa miestnosť postupne viac a viac zapĺňa. Okolo deviatej večer je pohyb po jimjilbanku pre počet nocujúcich značne obmedzený. Sú tu všetky vekové zastúpenia a začína nám to pripomínať evakuačné centrum. My dvaja sme jediní cudzinci. Okolo 11tej sa zhasne svetlo. Snažíme sa zaspať, no začínajú sa nočné árie - mrnčanie detí a hlasné chrápanie a navyše k tomu smrad. Skrátka, ideálne podmienky na spanie. Nepomáhajú ani štuple do uší, či slúchadlá s hudbou. Okolo tretej v noci to vzdávame. Na recepcii už nikto nie je, tak neváhame a berieme rohože na nočnú akciu po hoteli. Nakoniec si nachádzame tmavé, chladné, ale hlavne dobre vetrateľné miesto na zemi v prezúvarni. O krátku chvílu počujeme kroky a jedným okom pozorujeme, ako sa pár Kórejcov s rohožami presúva smerom ku nám...
Po mesiaci putovania Južnou Kóreou musíme skonštatovať, že tunajšie mestá nie sú veru nič moc na pohľad či neďeľnú prechádzku alebo relaxáciu. Vysoké desať až tridsať poschodové paneláky na vás kričia už z diaľky a človek má pocit, že sa každú chvíľu blíži do mega Petržalky. Centrá miest väčšinou nemajú historickú časť, ako to poznáme u nás alebo vôbec nejakú pešiu zónu, kde by sa človek mohol trocha pokochať. Čakajú vás len ďalšie „škatule“, chodníky s kopou prekážok a nekonečné množstvo zo všadiaľ visiacich káblov. Ak natrafíte na mestský park, tak určite bude upravený a udržiavaný, no kopa betónových stavieb navôkoľ vo vás skôr vzbudí pocit klaustrofóbie než pôžitku zo zelenej oázy v centre mesta. Jedine brehy alebo ramená riek ponúkajú trochu prírody a priestor na oddych, šport, či relax.
Pred príchodom do hlavného mesta, teda Soulu, sme boli patrične naladení na betónovú džungľu. Aj napriek tomu sme sa však tešili keďže sme vedeli, že nás čakajú naši hostitelia – spriaznené cyklistické duše, ktoré sme objavili na Warmshowers portáli. Znamenalo to opäť po pár mesiacoh posteľ, teplú sprchu a príjemné konverzácie. Prekvapene sme zistili, že cyklostrasa vedie až k ich adrese. Soul je cyklisticky výborne prepojený. Riečne cyklocesty vás zoberú z jedného konca mesta na druhý bez väčších problémov. Rovnako sa dá dostať do centra a späť a každé obrovské sídlisko má tiež svoju vlastnú sieť, ktorá je vždy napojená na jednu z hlavnejších trás. Pri takom množstve ľudí, ktorí sa potrebujú presúvať aj tieto malé veci istotne pomôžu.
Naši hostitelia tak ako 99% ďalších obyvateľov Kórey bývajú v paneláku. Oli vyrastal v Petržke a teda sa skoro cíti ako doma. Až na to, že sa mu to tu zdá akési kultúrnejšie. Krásne upravené chodníky zeleň, tráva, lavičky, detské a basketbalové ihriská. Nikde neparkuje žiadne auto. Očakávame tak ako u nás, malý byt s menším balkónikom a už rozmýšľame, kam len dáme naše bicykle. Pani domáca nás už čaká pred vchodom s milým úsmevom a žasne nad množstvom batožiny, ktorú máme. Sme ich prvý warmshowers hostia. Vyvezieme sa spolu s bicyklami veľkým výťahom na sedemnáste poschodie. Pani otvorí dvere a my neveríme vlastným očiam. Byt s rozlohou malého domku. Priestranná hala vedie do veľkej obývačky spojenej s kuchyňou, k tomu ďalšie štyri izby, dve kúpeľne a dva obrovské balkóny. Celková rozloha tak 150m². Ohúrene sa iba pozeráme okolo seba a zrazu sa nám bývanie v paneláku nevidí až také hrozné.
Po prvých privítaniach a sprche sme pozvaní na večeru. Do reštaurácie odchádzame autom a máme možnosť pozorovať obrovské podzemné garáže nachádzajúce sa v útrobách paneláku. Aj keď je áut viac ako parkovacích miest, nikto neparkuje vonku. Ľudia, ktorí odchádzajú skoro ráno smelo nechajú auto aj v uličke. Pýtame sa, či to funguje a naša hostiteľka vraví, že áno. Keď pred vami niekto parkuje skrátka potlačíte auto ďalej aby ste mohli vycúvať. Nikto nezaťahuje ručnú brzdu a stačí iba posunúť blokujúce auto. Potlačíme teda niečie auto a padáme z preplnenej garáže. Už po chvíľke jazdy sa ocitáme v kórejskej „all you can eat“ reštaurácií a veru pre dvoch hladných cyklistov je to ten najlepší výber. Po riadnych troch až štyroch plných tanieroch skvelých kórejských jedál (až mám hlad ako to tu píšem) začíname rozoberať naše plány na ďalšie dni. Vysvetľujeme, že by sme chceli vidieť niečo z histórie, nejaké trhy a porobiť dáke opravy. Ako vždy sme radi, že tu sedíme s lokálom a už o pár minút máme hotový plán na najbližšie dva, tri dni.
Ako prvé nás to ťahá do centra mesta. Sme radi pretože konečne sa na chvíľu ukazuje slnko. Predpoveď už niekoľko dní hlásila slnečné počasie, no na oblohe vidno iba šedý nažltkastý opar, cez ktorý sa slnko javí len ako malý jasavý kruh. Smog prichádzajúci z Číny sedí nad Kóreou ako obrovský slnečník. Skoro nikdy nevidieť modrú oblohu a kvalita vzduchu, čo predovšetkým cítime na našich pľúcach je prinajlepšom mizivá. Skoro všetci tu nosia masku na tvári a domácnosti sú okrem klimatizácie vybavené aj veľkými čističmi vzduchu. Dnes je to však inak a my sa vynárame z metra do krásneho slnečného predpoludnia.
Prekvapene sa opäť dívame okolo seba. Pocit klaustrofóbie, ktorý sme mali v iných juhokórejských mestách sa kompletne stráca. Centrum nás víta širokými bulvármi a príjemnou kombináciou starej a modernej architektúry. Ľudia tiež nevyzerajú príliš v strese alebo uponáhľano. Idú si za svojim, ale nie Londýnskym či Tokyjským štýlom. Dokonca sa nám podarí nájsť si príjemný zelený park a spraviť si piknik. Z histórie nás privíta jeden z palácov a ako bonus výmena stráží v tradičných kórejských krojoch. Nasledujú úzke uličky plné pouličných predavačov. Večer sa rozhodneme, aj keď unavení preskúmať známy Gangnam a veru sklamaní nie sme ani tu. Kopa barov, reštaurácií, klubov a ulice plné mladých ľudí. Vládne tu veľmi príjemná atmosféra. S radosťou zakončujeme náš super deň v „Na Zdraví“ (českej krčme) pri poriadnom pive.
Ďalší deň sa na odporúčanie našich domácich vyberáme na Pyounghwa trh s oblečením a textilom“. Na poriadnom trhu sme naposledy boli asi v Poľsku a sme zvedaví, čo nás čaká. Yongju (pán domáci) nám už povedal, že tu nájdeme aj turistické oblečenie a výbavu a tiež, že niektoré budovy trhu sú dokonca otvorené iba v noci. Tomu opäť moc nerozumieme. „To si akože ľudia môžu zájsť kúpiť sáčko o tretej ráno?“
Metrom sa dostávame do modernej časti mesta so širokým bulvárom, párom výškových budov a kongresovou halou. Nie je tu nič, čo by nám pripomínalo tržnicu. Pozerám, či náhodou z nejakého rohu netrčí stánok alias Miletička v Bratislave, no žiadny nebadám. Oproti nám sa na druhej strane veľkej križovatky rozprestiera niečo na chodníku. Na prvý pohľad sa to javí ako vešiaky s oblečením. Vôbec nechápeme, že sa takýto stánok nachádza hneď pred vstupom do výškovej administratívnej budovy. Skrátka nám to nedáva zmysel. Ideme to teda preskúmať. Na vešiakoch sú tu uložené značkové šaty zo svetových módnych salónov s cenami pohybujúcimi sa na úrovni 10-15 eur. Pýtame sa predavačky, či toto je Pyounghwa trh. Ukazuje nám prstom na akúsi budovu, a tak sa plní očakávania vydávame na našu misiu. Po pár minútach chôdze prichádzame na iný bulvár už plný ľudí, kde po oboch stranách vidieť obrovské troj- až štvorposchodové hangáre tiahnuce sa niekde do diaľky. Pripadáme si ako v strede veľkého mraveniska. Ktorým smerom sa teraz pohnúť? Malá mapka vytlačená pre turistov ako my nám prichádza vhod a už o chvíľu sa vydávame to útrob jedného z hangárov.
Tento je rozdelený na úzke a dlhé koridory s nespočítateľným množstvom stánkov po oboch stranách. Púšťame sa jedným z nich a v klaustrofobickom labyrinte objavujeme prekvapujúco zorganizovaný systém. Nikto z predavačov neponúka rozličný tovar. Zdá sa, že každý je svojím spôsobom odborník na daný druh. Nájdete tu stánky iba na kravaty, klobúky, gombíky, zipsy, rukavice, košele, pyžamá, látky, obrusy, uniformy, kroje, plavky, šortky, posteľnú bielizeň alebo hoci aj gumičky. Skrátka textilný tovar všetkého možného druhu a typu. Po hodine putovania jedným z koridorov vychádzame na prirodzené svetlo a čerstvý vzduch. Máme pocit, že opúšťame vzorkovňu ázijského textilného priemyslu.
Na druhej strane bulváru, kam teraz smerujeme, sa nám načrtáva o niečo iný pohľad. Popri obchodoch so značkovým turistickým vybavením a trhoch podobných tým našim tu nájdete malé špecializované dielne zamerané na tovar vyrobený „na mieru“ – od dáždnikov cez matrace, spacáky, stany, markízy pre obchody, kufre až po vozíky, či nosiče na autá. Je priam neuveriteľné vidieť ešte v praxi prekvitať remeslá, ktoré sa bohužiaľ v našich končinách pomaly vytrácajú. Nikdy by sme neverili, že je možné si dať ešte niekde na mieru vyrobiť napríklad taký dáždnik a hlavne nie tu v Ázii, ktorá je preplnená lacným tovarom z Číny.
Posledné prekvapenie nás čaká opäť vonku na ulici. Z ničoho nič sú tu zrazu desiatky pouličných predavačov jedla. Veď všetkých týchto ľudí, čo predávajú aj nakupujú treba predsa nakŕmiť. A teda aj my končíme, nepochybne jeden z najsilnejších zážitkov zo Soulu, v stánku s lokálnymi plackami a ryžovým alkoholickým nápojom soču.
S odstupom času si začíname uvedomovať, že Kórea v nás určitým spôsobom niečo zanechala. Dnes to už nie je len krajina Kie či Samsungu. Pred očami stále máme kilometre dlhý ostnatý plot, neprestávajúce vojenské cvičenia, drsné ale krásne lesy, skvelú kuchyňu, pestrofarebné trhy a hlavne excentrických a enegrických Kórejcov. Keby sa nás niekto opýtal, čo pre nás ako cestovateľov znamená táto krajina, intuitívne by sme asi odpovedali, že Kórea určite nie je druhé Japonsko, ani krajina vhodná na oddychovú dovolenku. V jej ovzduší je cítiť uričitý level napätia a už spomenutej drsnosti. Možno aj práve preto je taká unikátna. My sme radi, že sme nahliadli aj do tohto súdku a obohatili sa o kultúru, ktorá nám bola dovtedy predostretá vo veľmi limitovanej podobe.
pozri aj video:
Nájdete nás na FB pod: https://www.facebook.com/cycle2inspire/
