V nedeľu 4.6. 2006 som zažil epizódu, ktorá diametrálne zmenila môj názor na Policajný zbor SR. Okolo štvrtej hodine popoludní som prechádzal autom po tichej ulici Starého Mesta, keď ma zastavila policajná hliadka. Zastavoval som s čistým svedomím, lebo všetko bolo v poriadku: moje doklady, rýchlosť, zapnutý bezpečnostný pás. Mýlil som sa...
Po dôkladnej prehliadke mi člen hliadky oznámil, že mi chýba potvrdenie o „okenných fóliách“! ...? Osobne som o takom niečom nikdy nepočul. Auto som kúpil jazdené pred výše rokom a odvtedy si ho odo mňa nikto nepýtal. „Neznalosť zákona neospravedlňuje,“ použil s úsmevom okrídlenú vetu príslušník. „Pre tento krát Vám zadržíme technický preukaz a udelíme blokovú pokutu vo výške 1.000 Sk.“ Neveril som vlastným ušiam; naozaj som netušil že mi nejaké potvrdenie chýba. Ak podobná vec existuje (aj keď mi existencia podobného potvrdenia pripadá absurdná), tak si ho samozrejme zadovážim (pravdepodobne u predchádzajúceho majiteľa). V týchto veciach som až úzkostlivo zodpovedný. Zákon je zákon, ale pre tento krát sa mi dohovor a poučenie zdalo primeraným riešením. „Situáciu by som mohol riešiť poučením, ale ja som sa rozhodol, že Vás budem pokutovať. Mám na to právo,“ skonštatoval veselo mladý príslušník M.M. „Zapíšte si moje meno a môžete sa na mňa sťažovať“. Z pohľadu zákona mal asi pravdu, ale mladému príslušníkovi chýbal pri posudzovaní toľko potrebný ľudský rozmer. Osobnostne nedorástol na úroveň svojich právomocí. Keď som si s ním dovolil o situácií slušne polemizovať, teatrálne si overoval moje meno cez vysielačku. Keďže nevyzerám ako zločinec, myslím že chcel len vyvolať hrozivý dojem a ukázať svoju dôležitosť.
Policajný zbor som vždy vnímal ako ľudí, ktorých si platíme z daní, aby nás chránili pred zlodejmi a vrahmi. Nesúhlasil som s rôznymi teóriami o tom, ako namiesto chytania zločincov terorizujú bezbranných vodičov. V minulosti som aj Dopravnú políciu vnímal ako veľmi dôležitú súčasť Policajného zboru, ktorá trestá bezohľadných vodičov, ktorí svojou jazdou ohrozujú seba a ostatných.
Koho som ohrozil ja, že som bol potrestaný? Dokedy sa budeme vo forme daní skladať na platy ľudí, ktorí nás následne terorizujú? Dokedy budeme počúvať reči o tom, ako je policajný zbor finančne poddimenzovaný a tak si mnohokrát nemôže plniť svoje základné povinnosti? V koho záujme sa hliadka zašíva v tichej uličke v meste a šikanuje bezbranných ľudí? Takéto a podobné otázky mi v ten deň vírili hlavou.
Zostatok nedele som strávil premýšľaním nad motívmi konania príslušníka M.M. Premohol ma pocit nespravodlivosti a bezmocnosti. Ventiloval si na mne tento mladý policajt svoju osobnú frustráciu, alebo som mu bol jednoducho nesympatický? Som dlhodobo v štátnej službe; pracoval som niekoľko rokov na Ministerstve obrany a momentálne pôsobím na Úrade vlády SR. Z mojej pozície mi vyplývajú určité právomoci, ale k podobnému konaniu by som sa nikdy neznížil. Príslušníka M.M. úprimne ľutujem. Verím totiž v princíp tzv. „božích mlynov“ a preto som presvedčený, že mu jedného dňa dá niekto pocítiť aroganciu moci. Samozrejme v súlade zo zákonom...
Osobne sa považujem za aktívneho občana, ktorý sa snaží participovať na správe vecí verejných. Aj na základe tejto skúsenosti sa budem v budúcnosti zo všetkých síl snažiť o oklieštenie právomocí policajtov v tejto oblasti. Každý priestupok by mal mať presne vymedzenú sankciu. Posúdenie závažnosti nemôže spočívať na policajtoch. Nie je predsa možné, aby záležalo na nálade policajta to, či za smiešny prehrešok vyfasujem pokarhanie alebo finančnú pokutu a zadržania TP. Budem sa zasadzovať za to, aby sa z príslušníkov stali figúrky-vykonávatelia, bez možnosti osobného zapojenia. Sami svojim konaním dokazujú, že do funkcie „sudcov“ osobnostne a mentálne nedorástli. Chýba im totiž toľko potrebný ľudský rozmer!
